Tento jed z nás robí neschopné obete

Ako sa ti toto mohlo stať?

Ako sa mohol takto nečestne zachovať?

Sťažovanie sa je JED. Nielenže si ním otravujete svoju dušu a telo, ale aj dušičky tých, ktorí vás počúvajú.  A tým, že oni potom majú ten pocit, že nesmú zaostať a rýchlo pridajú svoju sťažnosť, začnú otravovať aj svoje telo a svoju dušu a ste v začarovanom kruhu. Výsledkom tohto začarovaného kruhu je to, že sa všetci účastníci cítia ešte nespokojnejší, než sa cítili na začiatku. Plus akísi unavení a bez energie.

Prečo nám sťažovanie sa, či počúvanie sťažností druhých berie energiu?

Keď sa akokoľvek na čokoľvek sťažujete, ste vo veľkom vnútornom konflikte.

Energiu míňate na to, aby ste poukazovali na chyby druhých ľudí, okolností, či podmienok, ale nová k vám nemá odkiaľ prísť, pretože ste odpojení od zdroja a od seba, od svojho vyššieho ja.

Prečo sa sťažovatelia SŤAŽUJÚ? 

Často preto, lebo potrebujú pozornosť. A tej sa im často dostane. Buď vo forme ľútosti (ty môj chudáčik, toto sa ti stalo?), alebo cez určitú formu obdivu (no neverím, že toto sa mohlo stať). Alebo sa im dostane negatívnej pozornosti: Čo sa stále sťažuješ? Buď taký láskavý a prestaň s tým, pretože to škodí teba aj mne.

Najčastejšie sa však sťažujú preto, lebo nie sú spokojní sami so sebou. Keby boli, nepotrebovali by sa sťažovať. Sťažovanie sa je v podstate PROJEKCIA – svoju nespokojnosť hádžeme na druhých ľudí.

Základné pravidlo projekcie znie: Ak sa cítiš zle z toho, že nie si dokonalý, urob nedokonalého niekoho iného alebo niečo iné. Ak nie si spokojný so sebou a svojim životom, znehodnoť osobu alebo život niekoho druhého. Robíme to však podvedome, väčšinou si nedokážeme uvedomiť tento pocit umelo nadobudnutej hodnoty. Teda pokiaľ sa pre to vedome nerozhodneme.

Sťažovatelia často zvyšujú svoj hlas a energicky gestikulujú. Prečo? Snažia sa tak na fyzickej úrovni zväčšiť svoj priestor a pôsobiť „mocne“. Ale pravda je taká, že na duševnej úrovni sú maličkí a cítia sa osamelí. Ako ináč by sa mohli cítiť, keď sa neustále utvrdzujú v tom, že všetci a všetko je proti nim?

Zo života si takto roba boj. Keďže ich vonkajšia realita vždy odráža ich vnútorný stav, tak im do života budú prichádzať iba dôkazy toho, že život je nepriateľ, s ktorým treba bojovať.

Čím viac sa sťažujete, tým viac sa budete cítiť ako OBEŤ. Začnete veriť tomu, že za vaše nešťastie môže niekto iný. A k tomu sa pridá viera, že vy s tým nemôžete nič robiť. A to je začiatok nešťastia.

Špirála ťahajúca vás dolu, kedy sa postupne stávate zatrpknutým človekom, ktorý už nie je schopný vidieť v ničom a nikom nič pekné a dôveryhodné. Neskôr, keď sa tieto pocity krivdy, neprávosti a nedôvery začnú somatizovať, tak prichádzajú poruchy spánku a zápaly v tele.

Čo robiť, aby sme sa neocitli v špirále svojich sťažností?

Počuli ste už o rituáli, ktorý majú v kmeni Navahov? Keď sa niekto potrebuje vyrozprávať zo svojho nešťastia a utrpenia, môže to urobiť. Postaví sa do jeho stredu kruhu vytvorenom členmi kmeňa a svoje krivdy, neprávosti a problémy tam môže povedať trikrát. A dosť. Pretože Navahovia vedia, že rozprávanie o bolesti bolesť iba prehlbuje a rozprávanie o krivde iba zvyšuje nenávisť. Ak by ste vstúpili do kruhu štvrtýkrát, všetci by sa k vám otočili chrbtom. Už by vás nepočúvali.

My síce nemáme takéto rituály, ale môžeme si z nich niečo pre seba vziať. Napríklad to, že ak sa už chceme na niečo sťažovať, dovoľme si to maximálne trikrát. A čo najskôr prejdime od sťažností k otázkam, ktoré nás vedú k hľadaniu ZODPOVEDNOSTI:

Naozaj za to môže niekto iný?

Aké kroky ma sem doviedli?

Čím som si túto situáciu, či tohto človeka pritiahol/a do svojho života?

Čo môžem urobiť, aby som v tomto stave sebaľútosti neostal/a?

Čo s tým môžem urobiť, aby som to zmenil/a?

Aké mám možnosti?

Zodpovednosť nie je vina. Zodpovednosť je pochopenie, že JA som pôvodcom všetkého, čo sa mi deje. Na nikoho netreba ukazovať prstom, pretože som to ja, kto v minulosti urobil kroky, ktoré ma doviedli to tejto prítomnosti, do tejto situácie. Možno vedome, možno nevedome, možno som aj tušila, kam kráčam, ale nechcela som to vidieť. Nie som na vine, nie som vinná, ale som to ja, kto kráča a kto si vyberá smer. Ostatní mi na tej ceste iba ukazujú, čo mám v sebe nevyriešené, v čom sa klamem a čo nechcem vidieť, či počuť či vedieť.

A čo s tými, ktorí to akosi stále nechápu a chcú sa sťažovať? Ako sa nenechať vtiahnuť?

Existuje JEDNA VETA, ktorú keď poviete, vezmete sťažovateľovi vietor z plachiet.

Tá veta hovorí o tom, čo sťažovateľ potrebuje.

Takže namiesto premýšľania nad tým, že čo sa tu zase sťažuje, ho budete počúvať, aby ste zistili, čo POTREBUJE. O čom cez svoje sťažovanie sa hovorí? Čo by sa malo diať, aby bol spokojný?

Keď sa niekto sťažuje na to, že jeho šéf je príliš autoritatívny, tak je jasné, že by chcel mať šéfa, ktorý je priateľský.

Keď sa niekto sťažuje, že jeho dieťa sa v noci stále budí, tak túži po dieťatku, ktoré prespí celú noc.

Keď sa niekto sťažuje na preplnené bratislavské cesty, tak túži po prázdnych cestách.

Takže si to uvedomte a povedzte iba jednu vetu:
Áno, bolo by to krásne, keby si mal priateľského šéfa.

Áno, bolo by to krásne, keby tvoje dieťa prespalo celú noc.

Áno, bolo by to krásne, keby bol urobený obchvat a kamióny by prestali jazdiť cez Bratislavu.

Nič viac netreba. Nedáte tak sťažovaniu sa žiadnu energiu a pozornosť presuniete na krásnu predstavu niečoho, čo sa možno niekedy v budúcnosti stane realitou. Keď dozreje čas alebo keď sa o to pričiníme – skutkami, namiesto sťažovania sa.

Ako ste na tom so sťažovaním a zodpovednosťou za svoj život vy? Možno cítite, že to nie je úplne kóšer, ale bojíte sa odkryť pravdu o sebe? Nemusíte to začať odkrývať sami, môžem vám s tým pomôcť ako kouč a etikoterapeut. Zhovievavo a s láskou.

Jana Mladá