Príbeh o tom, ako nám aj polievka chutí, keď uveríme

On na to: Aha, dobre, tú si dám.

Večer som prišla domov s hladným Samom a ten sa pýta, že čo je na jedenie.

Je tam polievka, hovorím mu.

Aká polievka?, opýtal sa Samo.

Paradajková, odpovedal mu na to otec skôr ako som ja stihla zareagovať.

Paradajková? Tú neľúbim.

Samo, nie je paradajková, je cviklová, zakričala som mu.

Aha, tak si idem dať.

Otec sedel pri telke a smial sa až sa za brucho chytal.

Ja som sa od smiechu skoro šúľala.

Po piatich minútach sa otec dosmial, ale ja som bola stále v kŕčoch a nevedela som sa prestať smiať.

Bolo mu to zrazu podozrivé: Počuj, koho si ty vlastne oklamala?

Uznávam, trošku som nimi manipulovala (aby som tú polievku nemusela zjesť všetku sama). Ale klamali sa oni, keď uverili tomu, že niečo nemajú radi.

Krásny dôkaz toho, ako niektoré výroky hovoríme iba zo zvyku a vôbec nevieme, či sú platné.

Toto neľúbim, toto nechcem, tamto neznášam a toto ja nedokážem ….

Nálepky, ktorým sme niekedy uverili a dnes sa nám nechce ani len popremýšľať, či ešte platia. Alebo iba chceme byť zaujímaví – veď je to celkom nuda mať rád to, čo je navarené (hlavne v puberte).

V každom prípade stojí za to svojim myšlienkam, ktoré obsahujú slovko NIE, či predponu NE-,  sem tam aj neveriť. Aby sme si náš život obohacovali. O nové chute, jedlá, činy, zážitky, či nových ľudí. A aby sme si rozširovali svoje možnosti a aby sme sa neoddeľovali od druhých ľudí (hlavne od tých, ktorým to nie adresujeme).

Skúste si to – neverte svojim myšlienkam a svojim NIE. A namiesto NIE povedzte Áno. Uvidíte, čo sa bude diať.