Alebo ako sme získali strach povedať NIE a ako z toho von.
„Ja tomu nerozumiem. Ja sa vždy snažím ľuďom vyhovieť, vychádzať im v ústrety, špeciálne mojej partnerke. Keď ma raz o niečo požiada, tak sa snažím to urobiť a myslím na to aj v budúcnosti. Ja si myslím, že som taký EMPATICKÝ, že dokážem jej potreby naplniť aj bez požiadania. Ale ona to tak vôbec nemá. Ona si nedomyslí, že v nejakej chvíli môžem potrebovať nejakú spoluprácu alebo súčinnosť s ňou. Akoby dokázala iba reagovať na to, keď jej priamo a rovno poviem, čo potrebujem, ale ani vtedy nie je záruka, že to tak urobí.“
Takto sa mi nedávno „posťažoval“ klient. Priznám sa, poznám viac takých párov, kde sa pritiahli protiklady, čo sa týka napĺňania potrieb toho druhého, ale väčšinou to bolo naopak – empatická je žena a muž je ten menej empatický. A možno aj vy poznáte také páry a možno ste takého páru súčasťou. A určite vo svojom živote nájdete oba typy ľudí – aj takých, ktorí hovoria na vaše potreby a požiadavky vždy ÁNO a aj takých, ktorí hovoria skôr NIE.
Prečo sú niektorí ľudia empatickí a vedia akoby dopredu plniť vaše potreby a niektorí vidia iba potreby svoje? Základ tohto bol položený samozrejme, že v DETSTVE.
Keď sme boli malí, tak naši rodičia na nás mali veľa požiadaviek, ktoré sme im museli napĺňať. Rodičia mali nad nami moc – boli väčší, silnejší a používali odmeny a tresty. Keď sme ich potreby a požiadavky napĺňali, prišla ODMENA: láska, pozornosť alebo pocit, že nás rodičia majú radi. Keď sme ich potreby nenapĺňali, tak prišiel TREST: hnev, krik, ignorácia a možno aj nejaká tá facka a vtedy sme sa určite milovaní necítili.
A tak sme viac menej všetci v detstve pochopili, že ak chceme odmenu, neostáva nám nič iné, len hovoriť ÁNO.
Nech sme mali akékoľvek pripomienky k tomu, čo chceli rodičia, a nech sme to chceli mať úplne ináč, nepomohli sme si. Naučili sme sa, že nie naše potreby sú dôležité a že nezáleží na tom, ako chceme mať veci my. Rodičia chceli mať uspokojené hlavne svoje potreby. Najviac zo všetkých našich nenaplnených potrieb utrpela potreba SLOBODNE SA ROZHODNÚŤ, čo a kedy urobíme alebo neurobíme. A jednu potrebu sme sa naučili napĺňať na jednotku – sebe i rodičom, a to potrebu MAŤ POKOJ.
A práve sila týchto dvoch potrieb – POTREBA MAŤ POKOJ a POTREBA SLOBODNE SA ROZHODOVAŤ O SVOJOM ŽIVOTE spôsobila, že v dospelosti z nás vyrástli buď tí empatickí, alebo tí menej empatickí.
Tí prví zabudli na potrebu slobody a ostali pri napĺňaní potreby mať pokoj a mať s ľuďmi pokojné vzťahy. Stalo sa pre nich samozrejmé plniť potreby druhých ľudí, pretože tak im to fungovalo v detstve.
Tí druhí tiež chcú mať pokoj vo vzťahu, ale oveľa viac im záleží na naplnení potreby slobodne sa rozhodovať o svojom živote. Konečne z ich života zmizol ten silný dospelák a oni sa sami môžu rozhodovať, kedy, ako, čo a či vôbec niečo urobia.
Dalo by sa povedať, že tí empatickí vlastne ani nevedia povedať NIE. Oni ho nemôžu povedať, pretože sa boja toho, že ich potom ľudia nebudú mať radi. Pretože NIE v detstve znamenalo trest a trest bol veľmi ďaleko od lásky.
Tí menej empatickí, tí, čo hovoria viac NIE, tí sa boja toho, že keď povedia ľuďom ÁNO, tak im oni vezmú slobodu. Veď tak to bolo, keď boli malí. Pre nich je každá požiadavka od druhých ľudí akoby hrozba, že sa im siaha na slobodu. A tú si už nechcú nechať vziať.
Či už hovoríte extrémne ÁNO alebo extrémne NIE, v oboch prípadoch vám ostáva jedna z tých dvoch spomínaných potrieb nenaplnená. Jej naplneniu vám bráni STRACH.
STRACH je tá hybná sila, ktorá vás núti hovoriť ÁNO alebo NIE. A so strachom treba začať pracovať. Ako? Tak, že strach postupne nahradíte DÔVEROU.
Vy, čo ste príliš empatickí a ktorí možno v tom horlivom napĺňaní potrieb druhých ľudí, zabúdate na svoje potreby, vy sa potrebujete naučiť DÔVEROVAŤ tomu, že
- ĽUDIA VÁS NEPRESTANÚ MAŤ RADI, KEĎ IM POVIETE NIE.
- MÔŽETE BYŤ NIEKEDY AJ ZA TÝCH ZDANLIVO ZLÝCH, KTORÍ NIEČO ODMIETNU.
- ŽE HNEV, KTORÝ MOŽNO PRÍDE PO VAŠOM NIE, JE V PORIADKU, ALE NIE JE O VÁS, JE O TÝCH DRUHÝCH.
POKOJ, O KTORÝ SA TOĽKO SNAŽÍTE VO VZŤAHU, vám nezaručí pokoj vo vašej hlave. Vy v podstate ste možno aj celkom nepokojní, pretože neustále nenapĺňate svoje potreby. Vaše ústa hovoria ÁNO, ale vaša duša možno hovorí jedno veľké NIE.
Takže, ak začnete hovoriť druhým ľuďom NIE vtedy, keď niečo nechcete celou svojou bytosťou, možno nebude vždy pohoda a pokoj v spojení s nimi, ale konečne sa spojíte sami so sebou a svojimi potrebami a budete oveľa pokojnejší.
Vy, ktorí sa bojíte o svoju slobodu a vaši blízki sa pri vás cítia akoby pre vás nemali žiadnu hodnotu, vy sa potrebujete naučiť DÔVEROVAŤ tomu, že:
- KEĎ VÁS DRUHÍ O NIEČO ŽIADAJÚ, CHCÚ SA MAŤ IBA S VAŠOU POMOCOU DOBRE, NECHCÚ VAŠU SLOBODU.
- VAŠE ÁNO NEROVNÁ SA STRATE SLOBODY, JE TO IBA JEDNO ÁNO NA JEDNU KONKRÉTNU POŽIADAVKU.
- VAŠA SLOBODA NEZÁVISÍ OD TOHO, AKO ČASTO HOVORÍTE NIE, ALE OD TOHO, AKO SLOBODNE MÔŽETE KONAŤ. A KEĎ MUSÍTE STÁLE HOVORIŤ IBA NIE, TAK V PODSTATE VÔBEC NIE STE SLOBODNÍ.
Keď sa vám to podarí a začnete hovoriť ÁNO, čakajú vás s vašimi blízkymi krásne chvíle SPOJENIA, ktoré sú oveľa viac ako sloboda osamote.
Viem, nie je ľahké zmeniť niečo, čo funguje už x desiatok rokov, ale našťastie to je možné. Pretože to, ako fungujete, je iba o vychodených neurónových chodníčkoch vo vašom mozgu. Postupne si dokážete vytvoriť nové neurónové spoje a reagovať po novom. Trvá to nejaký čas, chce to trpezlivosť a zhovievavosť a možno aj pomoc kouča a etikoterapeuta, ale výsledok sú naplnené vzťahy založené na láske, dôvere a prijatí. A to stojí za to, čo poviete?
Ak by ste sa k tejto téme chceli vrátiť, môžete si ma aj vypočuť: LINK
