Všímam si, že pre mnohých ľudí nie je jednoduché povedať, ako sa cítia, alebo aké mali v tej ktorej situácii pocity. Len veľmi ťažko vedia svoje pocity identifikovať, často sa snažia vyjadriť ich pomocou druhých ľudí: Mám pocit, že on, ona…. A ak sa aj dostanú do svojich pocitov, tak pre ich pomenovanie slúži len zopár slov
Často sa s tým stretávam najmä u detí. Že keď prídu za otcom alebo mamou a povedia im o svojom probléme, či trápení v škole, tak to dopadne úplne ináč, než by potrebovali. Ale nie je to zriedkavé ani medzi partnermi. Jeden sa zdôverí druhému so svojím problémom a po reakcii partnera sa cíti horšie ako na začiatku. Prečo je to
Keď ste mali kritických a náročných rodičov, tak ste pravdepodobne boli v detstve často vystavovaní kritike. A je vysoko pravdepodobné, že aj vy ste kritickí, či už voči sebe, alebo voči druhým. A je viac ako isté, že neviete zvládať to, keď vás druhí kritizujú. Buď si kritiku vezmete príliš k srdcu a kritické slová druhých považujete za pravdu o sebe, alebo
Nerada nakupujem. Neviem prečo, ale je to tak. Keď mi obchod neskríži cestu, nevojdem doňho. Samozrejme, niekedy nakupovať skrátka musím. Ako napríklad v stredu pred prvým novembrom. Mal prísť Samo domov na dušičkový víkend, skoro dva mesiace som ho nevidela, tak reku, zišlo by sa mu niečo dobré uvariť. Veď v tom ďalekom kraji sa stravuje kadejako,
Často na prechádzkach s Iris chodievame popri jednom orechu. Stojí pri ceste, ktorá má z jednej strany domy a z druhej je voľné priestranstvo. Ten orech stojí práve na tom voľnom priestranstve, takže vyzerá, že nikomu nepatrí. V tomto orechovom období sa tam zastavíme a jeden dva orechy si rozbijeme a zjeme. A keď sa mi viac orechov pritrafí do cesty, tak si
Budem to stále JA, keď sa zmením? Nepopriem svoju podstatu, keď začnem VEDOME konať ináč, než som zvykol konať doteraz? Otázku v tomto zmysle dostávam často. A často odpoviem otázkou: AKO VIETE, ŽE TOTO STE VY? ŽE TERAZ ŽIJETE VAŠU PODSTATU? Vy, čo sa pýtate, vy, čo teraz čítate tieto slová, už dávno nie ste tými, ktorí
Bolo by krásne, keby sme dokázali žiť tak, že si navzájom (vedome, či nevedome) neubližujeme. Ale realita je taká, že si ubližujeme (a áno, ubližujeme aj vtedy, keď nechceme ublížiť, ale dostaneme spätnú väzbu, že sme ublížili). Našťastie si väčšina z nás dokáže uvedomiť svoje ublíženie a chce sa za neho ospravedlniť. Ako to urobiť, aby ste
Evka ku mne prišla riešiť chaos vo svojom živote. Ona to nazvala Môj život je totálny chaos. Spýtala som sa jej, či vidí možnosť, že to ONA JE TÁ, ktorá chaosí a vytvára si tak chaos vo svojom živote. Jej odpoveď bola rýchla a nekompromisná: NIE, ja NIJAKO nechaosím. Keď klient povie, že niečo NIKDY NIJAKO NEROBÍ,
Všetci si v hĺbke svojej duše želáme, aby nás druhí milovali takých, akí naozaj sme. Ale to nejde, pretože my sami sa takí, akí naozaj sme, nie že nemilujeme, my sa takí ani neprijímame. Ba niekedy sa až nenávidíme. Ako sa toto mohlo stať? Kedy a ako sme stratili lásku k sebe? Veď na tento svet
Jedna situácia z môjho života: Píšem článok. Uprostred písania mi napadne, že som chcela jednu fotku poslať kamoške. Okamžite vstanem a začnem tú fotku hľadať v mobile. Keď už som v mobile, tak tam na mňa vyhupne jedna sms a jeden mail. Začnem odpisovať. Hmm, ale ten mobil som kvôli niečomu inému chytila do ruky. Aha, chcela som tú fotku
