Nedávno sme s kamoškou prechádzali cez priechod pre chodcov na semafor. Mali sme červenú, nešli žiadne autá a ona stlačila to tlačidlo, ktoré má privolať zelenú pre chodcov. Ja jej na to, že nevravela si minule, že ťa vytáča, keď vidíš prechádzať chodca na zelenú a keď už prídeš k semaforu ty, tak máš červenú, pretože to on stlačil?
Áno, vytáča ma to.
Tak prečo sme neprešli na červenú, veď nič nešlo a nenechali sme autám zelenú?
Pretože nech si aj iní pekne zastavia, keď aj ja musím.
Alebo iná podobná situácia – jeden z dvoch bratov hovorí:
Vždy keď príde neskoro domov, a robí to často, tak ma vždy zobudí. Hlučne zatvára dvere a dupe. Aj ja začnem chodiť domov neskoro, keď už on bude spať, nech vie aké to je.
A tu zase kamoška na kamošku: Ona mi nikdy neodpíše hneď, ako to prečíta. Je to od nej nechutné. Ani ja jej nebudem, vždy si pekne počkám. Nech vie, aké to je.
Alebo tento príbeh, ktorý som kdesi čítala a ktorý sa odohral kdesi v Amerike:
Mladík tmavšej pleti kľačí pri kamarátovi, ktorého napadol lupič nožom. Ako sa pokúšal zastaviť mu krvácanie, modlil sa, aby sanitka prišla čo najskôr. Ale sanitka stále neprichádzala. Keď prišla, kamarát ešte žil, ale cestu do nemocnice už neprežil. Mladík bol veľmi nahnevaný a všade o tom takto rozprával: Šoféri sanitiek majú vždy dosť času, keď majú prísť k nám, ale keď sú privolaní do lepšej štvrte, tak im to tak dlho netrvá. Je to urážlivé a chytá sa ma zlosť, keď si na to pomyslím. Najradšej by som sa nejako pomstil. Mohol by som podpáliť garáže, kde sú sanitky, aby aj boháči zistili, aké to je, čakať na sanitku.
Takýchto nepríjemných situácií a problémov, kedy sme nahnevaní na to, čo nám druhí takzvane robia, zažíva asi každý z nás dosť. Pravdepodobne v nich nie je smrť, ale aj také drobnosti ako stráženie si, kedy odpíšem na mail alebo kedy prídem domov, aby aj druhí zažili to isté, čo vďaka nim zažívam ja, je dosť únavné. Takýto život v priestore Oko za oko, zub za zub z nás vysáva energiu a radosť zo života.
Ale našťastie to takto vôbec nemusí byť. Stačí uvedomenie, že násilie plodí iba ďalšie násilie a môžeme sa rozhodnúť, že túto špirálu násilia, odplát a hnevu neroztočíme.
Napríklad príbeh so sanitkou tiež skončil ináč než mladík pôvodne zamýšľal – rozhodol sa, že sa zapíše do kurzu pre šoférov sanitiek: A ak tú prácu dostanem, buďte si istí, že sa budem ponáhľať všade rovnako, aj do chudobnej štvrte.
Energiu svojho hnevu môžete využiť. Nepotlačíte ju, ani s ňou nebudete v odpore, ale transformujete ju na inú, pozitívnejšiu. Na takú, ktorá vás od druhých neoddelí ešte viac než vás oddelil hnev, ale na takú, ktorá vás k nim priblíži.
Už pre vás nebude platiť: Keď to robia mne, tak to budem robiť aj ja im.
Keď bude voľná cesta, prejdem a nebudem stláčať ten gombík na zelenú, nech vodiči nemusia zbytočne stáť.
Keď ma zobudí, ako búcha dverami, môžem mu to pokojne povedať, aby bol menej hlučný, prípadne môžeme urobiť niečo s dverami, aby boli tichšie, aby sme jeden druhého nechtiac nebudili.
Na maily budem odpovedať vtedy, kedy chcem, nebude to závisieť od toho, kedy odpíše ona. Pre mňa je dôležité odpovedať hneď, tak to tak urobím. Je to o mne, nie o nej.
V priestore Oko za oko, zub za zub nikdy nebudete spokojní. Vždy budete musieť striehnuť na to, kedy máte komu čo a ako vrátiť. A to veru dosť uberá energiu a radosť zo života. Ako z neho von?
Dáte si zámer, že sa budete správať približujúco aj vtedy, keď druhá strana urobí niečo, čo sa vám nepáči. Že budete konať zodpovedne sami za seba bez toho, aby nad tým mal moc niekto iný tým, čo robí on.
Ktosi múdry vraj povedal, že keď sa budeme všetci riadiť zákonom Oko za oko, zub za zub, tak tu za chvíľu budeme všetci slepí a bezzubí. Chcete byť toho účastní? Ja za seba môžem úprimne povedať, že nie.
