Myslím si, že každý vážny konflikt, ktorý vznikne, by sa mal ukončiť tým, že sa jeho aktéri spolu porozprávajú z pozície zrelých dospelých ľudí. Nemusí to byť samozrejme bezprostredne po konflikte, ale niekedy by k tomu malo dôjsť. Volá sa to NÁPRAVA.
Ale viem aj to, že nie vždy sa nám chce tie nápravy robiť a vracať sa ku konfliktom. Pretože sa bojíme, že rozhovor nezvládneme a vznikne ďalší konflikt a často aj preto, lebo si nechceme pripomínať ten pocit poníženia a zlyhania, ktorý sme v konflikte cítili, najmä ak to na prvý pohľad vyzerá, že my sme ten konflikt nevyvolali.
A ak takýto konflikt vznikol medzi nami a našimi deťmi, od ktorých očakávame rešpekt a úctu a namiesto toho sa na nás spustila spŕška hnevu a pohŕdania, tu skôr očakávame, že o nápravu sa bude snažiť dieťa.
Nedávno takú situáciu zažila jedna mamička, ktorej už takmer dospelý syn vyhodil na oči, že ho stále iba otravuje a zasahuje mu do života a nenechá ho dýchať. Nebolo to prvýkrát a vždy to dopadlo rovnako. Ona nebola schopná sa veľmi obhajovať, skôr len prekvapene pozerala, odkiaľ sa v ňom vzalo toľko zlosti. Z konfliktu zutekala a neskôr sa obaja tvárili, že sa nestal. Očakávala, že príde a situáciu nejako napraví, ale to sa nestalo.
Ona sa chcela k tomu celému vrátiť, ale nevedela ako. Jej prvotný impulz bol zavolať si ho na koberec a povedať mu, že si neželá, aby sa k nej takto správal. To však cítila, že by vyvolalo iba ďalší konflikt.
Ako teda môžete urobiť nápravu?
Spýtala som sa, čo si najviac želá ohľadne ich vzťahu. Odpoveď bola, že to, aby spolu dobre vychádzali a aby sa spolu bavili s rešpektom.
Prečo som sa to pýtala?
Dôvod je ten, že toto pozitívne želanie môže tvoriť rámec rozhovoru, na ktorý sa mamička pripravovala. Ak by mi ale povedala, že jej želanie je, aby sa jej syn správal voči nej s rešpektom, tak by som pátrala ďalej, pretože s týmto želaním by vyvolala opäť konflikt. To želanie ohľadne vzťahu by totiž malo byť o obidvoch. Malo by to byť niečo, čo škrípajúci vzťah môže vylepšiť, ale nie iba zmenou jedného aktéra, hoci by aj naozaj bol ten viditeľne horší.
A s týmto želaním treba začať. Chceli by ste sa porozprávať ani nie tak o tom, čo sa stalo, ale o tom, čo urobíte do budúcna, aby bolo naplnené vaše želanie dobre spolu vychádzať a rozprávať sa s rešpektom.
Hlavne na ten REŠPEKT treba myslieť celý rozhovor. Môžete si to slovo napísať na zápästie a po každej vete si ho prečítate, nech sa celý rozhovor z vašej strany nesie v duchu rešpektu. Nech ste v emóciách, ktoré vás budú spájať.
Takže žiadne výčitky, kritika a hodnotenie.
Zabudnite na to, že mu budete vyčítať, ako sa k vám správal. Nie preto, že by jeho správanie bolo v poriadku, ale preto, že výčitky majú od rešpektu ďaleko a ničomu nepomôžu. A okrem toho, myslím, že on sám vie, že sa nesprával dobre, netreba mu to pripomínať cez výčitku. Výčitky, kritika a hodnotenie sú v priestore odporu a tam ste už boli v konflikte. Nikomu sa tam nepáčilo.
Ospravedlňte sa. Netreba nijako zložito, stačí povedať, že vás mrzí, že vás vníma ako otravnú mamu.
Na svoju obhajobu povedzte maximálne to, že taká ste naozaj nikdy nechceli byť. Ináč mu jeho videnie vašej osoby iba uznajte.
Spýtajte sa ho, čo konkrétne môžete urobiť preto, aby sa cítil viac slobodný. Aby ste mu naplnili to, čo on už dlhodobo deklaruje, že mu chýba.
Ak niečo z toho viete naplniť, naplňte, ak nie, povedzte, že to je už za vašu hranicu. Ale nedegradujete jeho návrhy a nápady, neodmietate, ani nijako inak ho za ne nezahanbujete. To je rešpekt, po ktorom všetci túžime.
Ale čo ak sa so mnou vôbec nebude chcieť baviť?
Vtedy sa dá iba jedno. Prijať a rešpektovať jeho Nie, povedať, že pre vás je to dôležité a keď bude chcieť, môže kedykoľvek prísť za vami. A vy môžete so svojou ponukou na rozhovor s cieľom dobre spolu vychádzať prísť hoc aj na druhý deň.
A čo ak niekedy uprostred dialógu začne zase útočiť?
Jeho útok vnímajte ako AU-kanie z toho, že ste sa dotkli jeho emočnej rany. V takom prípade sa iba jednou vetou čo najpokojnejšie obhájte – povedzte, čo ste tou vetou alebo otázkou, po ktorej začal útočiť, mysleli. Ak aj napriek tomu ostane útočný, je treba dialóg pre danú chvíľu ukončiť. Opäť platí, že žiadna kritika, hodnotenie a výčitky. K rozhovoru sa môžete opäť vrátiť inokedy, po vzájomnej dohode.
A čo ak sa on dotkne nejakej mojej emočnej rany?
Treba byť bdelý a všímať si, kedy vás to začne „ťahať“ do výčitky, kritiky, obrany alebo hodnotenia. Lebo to už idete aukať vy a projektovať svoje nepríjemné pocity z bolesti na neho. Ak si uvedomíte to nutkanie, treba mu odolať a držať sa toho slova, čo máte napísané na predlaktí – REŠPEKT.
Viem, niekedy sa to nedá, najmä ak si nie ste vedomá svojich rán a vaše reakcie sú vo vás hlboko zakorenené. Možno si skôr uvedomíte až to, že ten druhý prešiel do výčitiek alebo kritiky, teda už aj on auká. To už budete v reťazci obrán a útokov a v podstate bude jedno, kto začal. Našťastie sa to vždy dá zachrániť. V ktorejkoľvek časti takého rozhovoru máte šancu to zastaviť a vystúpiť z toho ako zrelý dospelý človek.
Ako? Tým, že sa ospravedlníte za svoju časť rozhovoru, ktorá viedla k obranám a útokom (hoci by bolo úplne jasné, že on začal) a opäť sa chytiť vášho prvotného želania: aby ste spolu dobre vychádzali a aby ste sa spolu bavili s rešpektom.
Aby sa vám rozhovory s vašimi deťmi ľahšie viedli v duchu rešpektu, je fajn, ak poznáte svoje emočné zranenia. Emočný koučing vás s nimi môže oboznámiť. Stačí sa objednať.
