Alebo o mužoch, ktorí sú slovne agresívni a o ženách, ktoré sa im krikom a plačom bránia.
Myslím, že so mnou budete súhlasiť, že prvotnou príčinou našich konfliktov nie sú tie malichernosti, ktoré hádku spustia. Čo je na príčine toho, že sa nechávame stiahnuť do zaužívaných reakcií, aby sme sa potom k sebe prácne a ťažko znovu priblížili?
Dôvody majú svoje začiatky – a verím, že vás to neprekvapí – v detstve každého jedného z nás. Pokúsim sa vám ich odhaliť a vezmem si na pomoc konflikt jednej mojej klientky. Začal sa nevyzdvihnutým oblekom z čistiarne. A skončil sa veľkou hádkou a napokon tichou domácnosťou.
Stalo sa toto:
ONA zabudla zobrať JEHO oblek z čistiarne. ON sa veľmi nahneval a vykričal jej, že ONA je nezodpovedná a že vždy zabudne na niečo, čo ON potrebuje. Podľa NEJ reagoval úplne prehnane, pretože z JEJ pohľadu sa nič také hrozné nestalo. ON ale vraj vtedy vyzeral, akoby sa mu zrútil celý svet. A ako hovorí ONA, ON vždy chytí záchvat hnevu, keď niečo nie je tak, ako chce ON. ONA na JEHO hnevlivé výbuchy reaguje obhajobou, najskôr sa snaží pokojne, neskôr ju pokoj opustí a začne sa obhajovať podráždene a nakoniec prejde do útoku. Výsledkom je väčšinou tichá domácnosť. A už sa vraj obaja vyjadrili, či by nebolo lepšie ísť od seba.
Prečo u nich (a som si istá, že nie len u nich) vyzerajú hádky akoby podľa kopiráka? On sa vždy kvôli nejakej „blbosti“ nahnevá a ona sa len smutne a nechápajúco obhajuje?
Pozrime sa najskôr na muža. Prečo ON reaguje okamžite tak precitlivelo?
Keď v detstve rodičia neberú potreby dieťaťa vážne, tak z dieťaťa vyrastie dospelák, ktorý je často frustrovaný v situáciách, kde to čo len trošku „zaváňa“ tým, že niekto neurobí niečo, čo od neho očakáva.
ON mal pravdepodobne presne tento typ rodičov – jeho potreby nenapĺňali a viac trvali na tom, že musia byť napĺňané ich predstavy a potreby. „Nebuď taký, buď onaký, správaj sa tak, nesprávaj sa onak, toto nemôžeš mať, tamto si nezaslúžiš“. ON ako dieťa si z toho vytvoril presvedčenie, že pre svojich rodičov nič neznamená. Naučil sa svoje potreby potlačiť – hlavne v detstve, kedy nemal inú možnosť. Nemohol sa nijako rodičom vymedziť, pretože vždy narazil na tvrdý odpor. Pri každej jednej nenaplnenej potrebe sa cítil frustrovaný, ale naučil sa tento pocit voči rodičom nedávať najavo. Jeho emočná bolesť sa v ňom hromadila.
Lenže v dospelosti, kedy sa deje niečo podobné, čo zažíval s rodičmi ako dieťa, sa tá nahromadená emočná bolesť už nedá potláčať. Vylieza von a nie je to pre neho príjemné. Chce sa jej zbaviť, nechce trpieť, a tak vybuchuje. Nechce sa znova sa cíti ako ten malý chlapec, ktorý nemá žiadnu cenu.
A ako sa najľahšie zbavíme pocitu, že sme menejcenní?
Tak, že nejakým spôsobom „znehodnotíme“ toho, kto v nás tento pocit vyvolal. Takže ON znehodnotil JU. Zniesol na ňu spŕšku kritiky: „Si nezodpovedná, nedá sa na teba spoľahnúť, vždy zabudneš na niečo, čo ja potrebujem.“
Takéto niečo robíme všetci, keď sa cítime nepríjemne. Robíme to podvedome, automaticky. Keď niekoho skritizujeme, tak sa hneď cítime lepšie – veď ja toto nerobím, ja som teda lepší.
Keby teda ON vedel, že si práve spája nevyzdvihnutý oblek so svojou sebahodnotou a keby vedel prečo to tak je, dokázal by tieto dve veci od seba oddeliť.
Dokázal by sa pozrieť na FAKT, že ONA iba zabudla vybrať oblek z čistiarne a to nič nehovorí o tom, či JEJ na ŇOM záleží alebo nie.
Dokázal by sa pozrieť aj súcitne na motívy jej konania a mohol by tak zistiť, že žiadne nie sú, rozhodne nie záporné typu. Vedel by, že mu nechcela nijako ublížiť a ani sa dotknúť jeho hodnoty. Proste iba zabudla, pretože má toho naozaj teraz veľa. A odpustil by si vetu Ty vždy zabúdaš na niečo, čo ja potrebujem, pretože by vedel, že má od pravdy veľmi ďaleko (ako každá iná veta, ktorá obsahuje slová typu Nikdy, Vždy, Všetci, Nikto, Stále, Každý atď).
Takže JEMU v tejto a podobných hádkach pravdepodobne ide vždy o naplnenie potreby uznania – nechce sa cítiť pre svoju partnerku bezcenný.
A teraz sa pozrime na to, prečo ONA nedokáže reagovať na JEHO hnev s nadhľadom?
Keď rodičia svoje dieťa viac kritizujú, než chvália, keď príliš úzko vymedzujú, čo je správne a čo nesprávne (a ak dieťa urobí niečo nesprávne, príde kritika), tak z neho vyrastie dospelý, ktorý je príliš vnímavý na všetko, čo len trošku „zaváňa“ kritikou jeho osoby a ktorý často reaguje citlivo aj na slová, ktoré by hocikto iný ako kritiku nebral.
ONA, ako mi potvrdila, mala presne tento typ rodičov. Boli nároční a kritickí (samozrejme v dobrej viere, že zo svojej dcéry vychovajú zodpovednú osôbku, ktorá to možno aj niekam dotiahne). Často hodnotili jej konanie v kontexte správne – nesprávne a mali na jej výkony vysoké nároky. Často pri nich mala pocit, že im nedokáže vyhovieť, hoci sa veľmi snažila.
Ako deti chceme v tom najútlejšom veku rodičom vyhovieť za každú cenu, aby sme si naplnili potrebu UZNANIA a PRIJATIA. Ale kým nám rodičia túto potrebu naplnili, nespočetne veľakrát ju práve cez kritiku a nároky nenapĺňali. A teda nespočetne veľakrát dieťa zažívalo ten bolestivý pocit, že NEVYHOVUJE a NIE JE PRIJÍMANÉ.
ONA sa v tej hádke cítila presne ako v detstve – neuznaná a neprijatá. Na začiatku mala pocit, že dokáže byť nad vecou a iba sa pokojne obhajovala (hoci akákoľvek obhajoba je už určitá forma agresie voči tomu druhému, aj keď je to s úsmevom na tvári). Keď ju začal nazývať nezodpovednou, jej pokoj bol preč a začala sa brániť podráždenejšie. Keď namiesto uznania jej argumentov, ktoré mali dokazovať, že nie je nezodpovedná, prišla veta, že vždy zabudne na niečo, čo on potrebuje, vybuchla aj ona – prešla do kriku a plaču. „Musela som sa predsa brániť, keď ma obvinil z niečoho, čo nie je pravda.“
Ako sa ONA snažila zbaviť toho nepríjemného pocitu, že ju partner neprijíma aj s jej zlyhaním (že zabudla)?
Tak, že sa začala obhajovať a dokazovať, že ON nemá pravdu. Očakávala, že on jej argumenty prijme a UZNÁ, že nehovorí pravdu, teda UZNÁ a PRIJME JU.
Lenže ON, keď bol vo svojej emócii hnevu, NEPOČUL, čo ONA hovorila. On sa chcel zbaviť svojho nepríjemného pocitu, že pre ňu nič neznamená (tým, že útočí na ňu a zhadzuje ju). A ONA sa snažila zbaviť svojho nepríjemného pocitu, že nie je bezpodmienečne prijímaná. Obaja boli vo svojich obranných mechanizmoch, ktoré ich mali zbaviť nepríjemných pocitov.
Keby ONA vedela, že JEHO obvinenia nemajú nič s jej sebahodnotou, dokázala by na reagovať UZNANÍM jeho videnia sveta. Jeho videnie sveta nie je pravda o NEJ, je to naozaj iba jeho momentálne videnie sveta zastreté jeho hnevom, ktorý vzbĺkol cez nenaplnenú potrebu uznania. Dokázala by ho vidieť ako malého chlapčeka, ktorý práve trpí svojim pocitom, že za nič nestojí.
Takže v tejto hádke nešlo o oblek. Jemu išlo o to, že sa chce cítiť pre svoju partnerku hodnotný a jej išlo o to, aby jej malé zlyhanie nezakrylo všetko, čo pre partnera a rodinu robí. Inými slovami, chceli jeden od druhého uznanie svojej osoby.
A tak je to takmer vždy. Muž, ktorý je slovne agresívny a žena, ktorá sa mu bráni. Muž, ktorý sa hnevá, žena a ktorá je smutná a ukrivdená. Vždy ide o nenaplnené potreby, ktoré sa „ťahajú“ už od detstva.
Tento a jemu podobné konflikty nemusia vôbec začať. Ak sa naučíte vnímať sami seba, ak spoznáte svoj vzťahový príbeh a svoju emočnú bolesť, ktorú ste si v sebe uložili v detstve, dokážete sa vymaniť zo stereotypných reakcií. Píšem o tom v tomto článku. A píšem tam aj o tom, kto vlastne začína hádku a čo by stačilo urobiť, aby vôbec nevznikla.
Želám pekné čítanie a úprimné sebaspoznávanie.
S láskou a úctou,
Jana Mladá
