Nútiť dieťa drilovať to, čo mu nejde, sa zdá logické. Ale je to spojené s rizikom, že dieťa uverí, že je neschopné

Keď vášmu dieťaťu v škole niečo nejde, nútite ho doma venovať sa tej činnosti väčšinu jeho voľného času? V dobrej viere, že čím viac bude cvičiť, tým mu to pôjde lepšie?

Nedávno mi kamarátka rozprávala, ako varovala vnúčika Jurka, ktorý je druháčik. Nevesta ju vraj poprosila, aby u nej Jurko čítal, pretože mu čítanie veľmi nejde. A tak strávili celé popoludnie čítaním. A že to teda bola riadna drina, pretože mu to naozaj nešlo a ona už chcela, aby mu to išlo, pretože sa chcela s ním aj niečo zahrať. Ale podmienka od nevesty bola, že hrať sa môže až keď bude čítať plynule.

Spomenula som si na všetky klientky, ktoré mi hovorili, ako v prvej či druhej triede museli doma dennodenne precvičovať to, čo im nešlo. Buď písanie, alebo čítanie. A ako rodičia na nich kričali, že sú neschopné, ako im často aj nadávali, že prečo im to nejde a veruže niektoré aj bitku dostali. Okrem toho, že ich čas doma sa prakticky scvrkol na tú jednu vec, ktorá im nešla, mnohé uverili tomu, že sú naozaj neschopné a nekompetentné. A dakedy po tridsiatke alebo štyridsiatke si uvedomili, že vôbec netušia, čo ich naozaj baví a na čo majú talent.

Možno dnešné deti nezažívajú už od rodičov toľko kriku a netrpezlivosti, keď im niečo nejde. Ale rovnako im hrozí, že uveria tomu, že sú neschopné a zabudnú na to, čo ich skutočne baví.

Prečo?

Pretože sa všetko točí okolo toho, čo im nejde.

Síce možno bez kriku a netrpezlivosti, ale rodičia stále nútia svoje deti venovať takmer všetok ich voľný čas tomu, čo im v škole nejde. A navyše je to téma väčšiny ich rozhovorov: Čítal si dnes? Koľko si dnes písal? Ako ti to išlo?

Deti sa takto stále točia v neúspechu. Navyše sa im vôbec nemusí dariť tak, ako by si všetci želali. Často sú z toho totiž v strese a v strese nám idú veci ťažšie. A to je ďalší neúspech.

To, čo deti v skutočnosti potrebujú, je zažívať úspech.

A to je aj kľúč k tomu, aby sa presvedčenie Som neúspešný nevrylo do podvedomia našich detí.

Stačí, aby práve v také dni zažívali aj pocit, že sú úspešné a kompetentné.

Znamená, to že rodičia nezamerajú všetku pozornosť iba na problém, ale umožnia deťom venovať sa aj veciam, ktoré im idú a že ich podporia v činnostiach, ktoré robia s chuťou a v ktorých sa im darí.

V praxi to znamená, že deťom umožnia striedať činnosti – chvíľu precvičujú to, čo im nejde, a chvíľu robia veci, ktoré robia rady a v ktorých sa im darí.

Skúšate si teraz predstaviť, že by ste to takto so svojimi dieťaťom začali praxovať? A nejako je vám to proti srsti?

Rozumiem vám, že nechcete dieťaťu dovoliť robiť nič iné okrem „riešenia problému“. Núti vás do toho strach, že keby ste mu dovolili aj hry a zábavky, tak by to napokon nezvládlo.

Áno, precvičovanie pomáha. Ale oveľa viac nápomocná je uspokojená potreba zažívať úspech.

Pocit úspechu dá dieťaťu uvoľnenie a spojenie, kým pocit neúspechu napätie a odpojenie. Dieťa sa podvedome bojí nie len toho, že zlyhá, ale aj toho, že ho potom odmietnete a nebudete mať radi. A to v ňom vyvolá len ďalší stres.

Možno sa stane, že sa vášmu dieťatku nebude dariť ani vtedy, keď mu umožníte robiť aj veci, ktoré robí rado. Vtedy je dobré pozrieť sa na to, či  naň príliš netlačíme, prípadne na to, či je zrelé na danú činnosť, hlavne keď je prváčik.