Nízka sebaúcta

Čo vlastne sebaúcta je? Ako vzniká a prečo ju máme všetci nižšiu, než by sme chceli?

SEBAÚCTA alebo aj SEBAHODNOTA je súbor všetkých presvedčení, ktoré máme o svojej osobe. Tieto presvedčenia môžu byť pozitívne aj negatívne, niektorých sme si vedomí, iných nie. O tých nevedomých sa dozvedáme najčastejšie cez vzťahy. Ak si o sebe myslíme, že nás druhí nemajú radi, že nám nerozumejú, že nás nepočúvajú alebo nenapĺňajú naše potreby, to do nich len premietame naše nevedomé negatívne presvedčenia.

Ako sebaúcta vzniká?

Všetko, čomu o sebe veríme, sa začínalo tvoriť v detstve a súvisí to s tým, ako rodičia uspokojovali naše fyzické a psychické potreby.

S tými fyzickými to mali pomerne jednoduché – dieťa potrebuje byť vyspaté, mať plné bruško, suché plienky a musí byť oblečené tak, aby mu nebolo ani teplo, ani zima.

Ale s psychickými potrebami to už také jednoduché nemali. Pre mnohých rodičov to bola úplná neznáma. Nikto ich o niečom takom neučil a ak o nich možno tušili, tak nevedeli, ako ich naplniť. Často sami nemali z čoho, keďže sa nedostalo ani im a niekedy sa naozaj objektívne naplniť nedalo.

Ktoré sú tie psychické potreby, ktoré sme ako deti potrebovali mať naplnené?

Ako prvá sa hneď po narodení hlási o slovo POTREBA VZŤAHOVEJ VÄZBY.

Dieťa si potrebuje vytvoriť väzbu aspoň s jedným dospelým, ináč by neprežilo. Ale celkovo sa dieťa chce cítiť vo vzťahoch BEZPEČNE a chce byť milované a prijaté. Táto potreba nás sprevádza celý život – stále túžime po tom, aby nás niekto miloval a prijímal takých, akí sme. A túžime aj po podpore, dôvere, ocenení a uznaní.

S prvou potrebou ide ruka v ruke POTREBA SLOBODNE VYJADROVAŤ A MAŤ UZNANÉ SVOJE EMÓCIE A POTREBY.

Na tomto poli dokážu rodičia urobiť najviac nechcených prešľapov. Už niekoľko generácií rodičia preferujú svoje potreby pred potrebami dieťaťa a emócie, ktoré z toho vzniknú, potom odmietajú, zľahčujú alebo od nich odvádzajú pozornosť. Dieťa však potrebuje cítiť, že jeho emócie a potreby sú dôležité, že sú v poriadku a že ich môže slobodne vyjadrovať.

Niekde medzi dvoma a tromi rokmi sa začína objavovať POTREBA AUTONÓMIE A KOMPETENCIE.

Ohlási sa slovami JA SÁM v období, kedy sa už dieťa cíti na niektoré veci kompetentné. Dieťa chce zažívať, že je samostatné a že sa môže samé rozhodnúť, čo, kedy, ako a či urobí. Chce si takto vytvoriť svoju identitu a zároveň mať pocit, že niekde patrí.

Dôležitá je aj POTREBA REALISTICKY NASTAVENÝCH HRANÍC A ICH DODRŽIAVANIE.

Aby sa dieťa naučilo empatii a zároveň aj sebakontrole, potrebuje mať primerané hranice, ktoré sa dodržujú. Keď má dieťa hranice nastavené príliš prísne, tak sa nenaučí hovoriť Nie a ak ich má nastavené príliš voľne, môže sa u neho vytvoriť pocit výnimočnosti a môže sa neprimerane v živote presadzovať alebo sa nebude vedieť kontrolovať, keď sa stretne s niekým, kto mu povie Nie.

Piata potreba je POTREBA HRAVOSTI A SPONTÁNNOSTI.

Dieťa sa chce hrať, byť spontánne a radostné bez toho, že by malo obavy zo zlyhania alebo pocity hanby, či viny. Táto potreba ostáva neuspokojená najmä vtedy, keď rodičia chcú mať poslušné deti.

Prvé tri potreby túžime mať napĺňané celý život. Čím menej sme ich mali uspokojované v detstve, tým viac potom vyžadujeme ich uspokojovanie od svojich najbližších v dospelosti.

Ako som už spomínala, rodičom sa veľmi nedarí tieto psychické potreby svojim deťom uspokojovať. Väčšinou nevedome a väčšinou majú na to svoje dôvody, ktoré s deťmi vôbec nesúvisia, ale deti to vnímajú ináč. Oni nevedia nič o tom, že rodičia nevedia, nemôžu alebo sa naozaj nedá, oni vnímajú iba to, že ak sa im naplnenie potrieb nedostáva, tak je nejaká CHYBA V NICH. Uveria tomu, že oni sú zlé, nedostatočné a že si niečo nezaslúžia.

Začnú sa v nich ukladať presvedčenia ako: Nie som dosť dobrý, Nikto ma nemá rád, Nikomu na mne nezáleží, Moje potreby nie sú dôležité a tak ďalej. Čím je takýchto negatívnych viac, tým je sebaúcta nižšia.

Tieto negatívne presvedčenia však nie sú nič príjemné, a preto sa deti začnú snažiť o to, aby ich skryli. Najskôr hlavne pred ostatnými, ale časom ich dokonale zakryjú aj sami pred sebou. Vytvoria si na to rôzne stratégie – ako napríklad perfekcionizmus, prílišná starostlivosť o druhých s tým, že svoje potreby potlačia, zameranie sa na výkony, alebo tak, že sa od nepríjemných emócií odstrihnú pomocou závislostí alebo tak, že hrajú mŕtveho chrobáka.

Postupne si deti osvojujú svoje stratégie a negatívne presvedčenia sú stále hlbšie potláčané do tieňa. Ale oni nezmiznú, hoci by sme si to priali. A to, že tam sú, sa dozvedáme z toho, ako sa cítime v interakciách s ostatnými.

Ako sa cítite vo vzťahoch?

Zdá sa vám zdá, že druhí sa k vám správajú neúctivo alebo arogantne? Že nenapĺňajú vaše potreby, pretože si presadzujú tie svoje?

Či už to robia, alebo nerobia, v každom prípade je to o vás a o vašej SEBAÚCTE.

Ak to nerobia, ale vy to tam vidíte, tak to vidíte len preto, lebo to máte v sebe. Ak to robia, tak to robia preto, lebo veríte tomu, že si nič lepšie nezaslúžite.

Ale to nie je pravda o vás. Pravda o vás je, že si zaslúžite viac. Vy si zaslúžite všetko. Ale v prvom rade najmä od seba.

Preto prestaňte veriť tomu, čomu ste o sebe uverili v detstve. Nie je to o vás pravda.

A zároveň si denno-denne ukazujte, že si zaslúžite, že ste hodní lásky, pozornosti a že vaše potreby sú pre vás dôležité.

My všetci, ako sme tu, sme HODNOTNÍ a zaslúžime si ÚCTU. A úctu si zaslúžime aj vtedy, keď náhodou niekedy zdanlivo zlyháme alebo sa nezachováme práve najideálnejšie. Sme hodnotní už len preto, že SME.

Ak je sebaúcta aj vaša téma a chceli by ste si ju zvýšiť, rada vás budem na tejto ceste sprevádzať. Lebo keď svoje negatívne presvedčenia zmeníte, tak sa zmenia aj vaše vzťahy.

Tento článok nájdete aj v hovorenej forme. Ak radšej počúvate, než čítate, 8-minútové video nájdete tu: LINK