ť ko vysvetliť nízku sebahodnotu, nízke sebavedomie, úzkosti, depresie, či závislosti u ľudí, vyrastajúcich v relatívne pokojných podmienkach, v ktorých sa nič zlé medzi rodičmi a deťmi nedialo?
Odpoveď na túto otázku sa ukrýva v tom, že dieťa neformuje iba to zlé, čo sa v detstve udialo, ale aj to dobré, čo sa malo udiať, ale sa neudialo.
Láska zaručene patrí k tým dobrým veciam, ktoré sa dieťaťu v detstve udiať majú. Je naozaj veľmi dôležitá, ale sama o sebe nestačí k tomu, aby z dieťaťa vyrástol dospelý so zdravou sebahodnotou a pokojom v hlave.
Áno, mnohí rodičia sa domnievajú, že intenzívna láska, ktorú k svojim deťom cítia, sa v jej čistej podobe automaticky dostane aj k deťom a tie ju budú cítiť a vnímať.
Na to, aby sa tak stalo a aby dieťa získalo pocit, že na emočnej úrovni je videné, počuté a že ho jeho najbližší skutočne poznajú a rozumejú mu, je potrebné k láske dodať ešte jednu dôležitú ingredienciu. Tá ingrediencia sa nazýva NALADENIE.
Podľa Gábora Maté je NALADENIE tým skutočným jazykom lásky, a to preto, lebo umožňuje dieťaťu, ktoré ešte nechápe význam slov, cítiť sa milovaným.
NALADENIE je schopnosť rodiča byť pre dieťa emočne prítomný takým spôsobom, aby sa cítilo počuté, videné a porozumené. Je to proces, ktorý prebieha od rodiča k dieťaťu, ktorý je však veľmi krehký a citlivý z toho dôvodu, že sa dá ľahko narušiť stresom. A aj tým, ktorý nevidíme a necítime.
Pretože stres nie sú iba veľké udalosti ako rozvod, smrť blízkeho, strata zamestnania, či choroba. Nie vždy ho vnímame cez plytký a zrýchlený dych a búšenie srdiečka.
Stres môžu spustiť aj obavy, strach zo zlyhania, bezmocnosti, odmietnutia či opustenia a aj potlačený hnev. Stres vyvolávajú aj myšlienky o tom, aký je svet zlý a či bol dobrý nápad priviesť doň deti. Stres môže v rodičovi vyvolať aj pocit, že niečo nezvláda, pocit, že dieťa by sa malo správať ináč alebo že partner sa správa nejako divne. Stres sú aj všetky znepokojivé a ťaživé myšlienky a pocity. A všetok tento stres nemusí na tele spôsobovať žiadne zmeny a prejavy.
Máme ho a nemusíme o ňom vedieť. A preto nemusíme mať ani tušenia, že naša schopnosť naladiť sa na dieťa môže byť znížená.
Nenaladené interakcie medzi rodičmi a deťmi sa bohužiaľ dnes stávajú bežnými. Naša západná spoločnosť je dnes mimoriadne vystresovaná. Aj kvôli tomu, že rodičia dnes musia vychovávať deti bez podpory, ktorú im v minulosti poskytovali starí rodičia, širšia rozvetvená rodina, či komunita.
Keď dieťaťu chýba emočné naladenie a stabilní emočne prítomní rodičia, znamená to preň obrovský stres, pretože sa cíti odmietnuté a opustené na psychickej úrovni. Tento stres je porovnateľný so stresom, ktorý v dieťati vyvoláva fyzická separácia. A má negatívny vplyv aj na vývoj jeho neurologických a psychických sebaregulačných systémov v mozgu. To môže viesť k tomu, že z dieťaťa vyrastie dospelý, ktorý bude mať obmedzenú schopnosť sebaregulácie.
Emočná sebaregulácia je schopnosť udržiavať svoje vnútorné emočné prostredie v rámci rozumného funkčného a bezpečného rozsahu bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.
Môžeme si to prirovnať k schopnosti teplokrvných živočíchov udržiavať si teplotu krvi plus mínus rovnakú bez ohľadu na to, aká je teplota vonkajšieho prostredia. Oproti tomu studenokrvné živočíchy nemajú schopnosť regulovať svoje vnútorné prostredie, čo znamená, že je často narušené i malými zmenami vonkajšieho prostredia.
Ľudia, ktorí majú dobre vyvinuté sebaregulačné mechanizmy,
- vedia regulovať svoje nálady tak, že nelietajú hore dole;
- ich myseľ nezahltí raz skľúčenosť, inokedy nekontrolovateľné nadšenie, alebo hnev na poldňa z toho, že niečo nie je tak, ako si oni želajú;
- svojimi emóciami sa nenechajú pohltiť, nepotláčajú ich a ani ich neexplodujú von, vedia ich zniesť a vedia si z nich vziať informácie o sebe a o svete okolo nich;
- nesnažia sa o to, aby menili svoje okolie v snahe, aby ich emócie nevyvolávali;
- dokážu si svojou vnútornou kapacitou udržať stabilnú úroveň záujmu o to, čo robia, bez nutných vonkajších stimulov.
Ľudia, ktorí sebaregulačné mechanizmy nemajú dobre vyvinuté, to majú naopak. A často si kvôli tomu nepripadajú šťastní a spokojní. Veď ani netušia, odkiaľ sa ich ťažkosti v živote zobrali, pretože sú si istí tým, že ich rodičia mali radi a nič zlé sa v ich detstve nestalo.
Nič zlé sa možno nestalo. Len ich rodičia na nich neboli naladení.
Hoci, spätne to už nikto nikomu nepotvrdí. Naladenie je totiž niečo, čo sa dá ťažko skúmať a merať. Ani sami rodičia si totiž vôbec nemusia byť vedomí toho, že mohli mať s naladením sa na svoje dieťa nejaké ťažkosti. Súvisí to s tým, čo som písala vyššie – že
- si často neuvedomujú svoj stres,
- si myslia, že im stačí svoje dieťa milovať,
- oni sami neboli v naladenom kontakte so svojimi rodičmi.
Našťastie nikdy nie je neskoro veci meniť.
Ak ste práve zistili, že ste rodič, ktorý má ohľadne naladenia sa na svoje dieťa vysoký potenciál na zlepšenie, môžete na tom tiež začať pracovať. Stačí sa zamerať na tieto dve veci:
Tá prvá je naučiť sa rozpoznať a následne regulovať svoj stres, aby nestál v ceste vášmu naladeniu na dieťa.
Druhá dôležitá vec je uspokojova dieťaťu jeho potrebu Môcť slobodne vyjadriť a mať uznané svoje pocity a potreby. Hlavne tá druhá – uznanie pocitov a potrieb znamená emočné naladenie sa na dieťa. Namiesto toho, že emócie svojho dieťatka odmietnete, zľahčíte alebo od nich odvrátite pozornosť, naučíte sa ich pomenovať a potvrdiť bez akéhokoľvek hodnotenia, či posudzovania. A samozrejme aj prijímať.
Potreba Môcť slobodne vyjadriť a mať uznané svoje pocity a potreby je najdôležitejšia zo všetkých potrieb, s ktorými prichádzame na tento svet. Lebo keď už by sa žiadna iná potreba nedala naplniť, táto sa dá naplniť vždy. Na to, aby sme vedeli, aké nenaplnené potreby naše deti vyjadrujú svojimi emóciami, stačí byť trochu vnímavým rodičom. A na to, aby sme to uznali, stačí trochu vedomej praxe.
Ak ste si uvedomili, že sebaregulácia nie je vaša silná stránka, aj na tom môžete popracovať tými istými dvoma krokmi.
Oba sú dosť dôležité, pretože sme od seba odpojení a často nevieme, ako sa vôbec cítime. A čo sa týka potreby mať uznané svoje pocity a potreby, tak tú máme všetci až chronicky neuspokojenú. To je aj príčina toho, že sa necítime na emočnej úrovni videní, počutí a pochopení.
Vyzerá to tak, že už niekoľko generácií detí bolo vychovaných rodičmi, ktorí práve kvôli svojmu chronickému stresu neboli schopní nalaďovať sa na svoje deti. Výsledok poznáme.
Ak to chceme zmeniť, je treba začať u seba.
Možno môžete začať tým, že si dáte šancu odkryť svoje vnútorné presvedčenia a zranenia spolu s emočným koučom.
