Keď ste mali kritických a náročných rodičov, tak ste pravdepodobne boli v detstve často vystavovaní kritike. A je vysoko pravdepodobné, že aj vy ste kritickí, či už voči sebe, alebo voči druhým.
A je viac ako isté, že neviete zvládať to, keď vás druhí kritizujú. Buď si kritiku vezmete príliš k srdcu a kritické slová druhých považujete za pravdu o sebe, alebo vás kritika druhých naštartuje k útoku a kritike tých, čo si dovolili vás kritizovať.
V tom prvom prípade pri kritike zvesíte hlavu a v duchu si hovoríte, že ste úplne neschopný človek nehodný lásky, maximálne sa zmôžete na slabú obhajobu. V tom druhom v tom, za čo ste kritizovaní, nie ste schopní vidieť ani štipku pravdy a za zlých označíte tých druhých.
Predstavte si kritické slová: Ty si jeden veľký lenivec.
Keď ich poviete niekomu, kto si berie kritiku príliš osobne, jeho reakcia by mohla vyzerať asi takto: „Nie som lenivec, veď sa pozri, stále niečo robím.“ Ale v duchu tej vete uverí a bude sa považovať za lenivca. A byť lenivý nie je dobrá vlastnosť, takže jeho predstava o sebe bude negatívna.
Ak tie slová poviete niekomu, kto odmieta akúkoľvek kritiku, jeho reakcia by mohla byť nejaká takáto:
„Hm, tak zase mi ideš niečo vyčítať? Ty si asi dokonalý, že? Ako si to vlastne predstavuješ? Že mi môžeš len tak stále nadávať a kritizovať ma? Mne nikto nebude nič vyčítať, ani ty nie!“
A už má plnú hlavu toho, ako bol krivo obvinený a aký je ten druhý zlý.
Ak ste NA KRITIKU PRÍLIŠ CITLIVÍ, budete mať tendenciu aj nevinné vety považovať za kritiku. Napríklad bude na stene čmuha, váš partner sa vás spýta, či neviete, kde sa tam vzala a vy na neho vyletíte, že prečo vás zase kritizuje alebo prečo vás obviňuje z toho, že ste to urobili vy. Hoci ten druhý sa len spýtal jednoduchú otázku. A často to napokon celé otočíte proti sebe a uzavriete debatu tým, že áno, ja som ten najhorší. Ale to len navonok, vo vnútri naozaj nepochybujete o tom, že vy nič zlé nikdy nerobíte.
Či už reagujete tak, alebo tak, oboje je z mentálneho priestoru odporu a rozhodne to vášmu vzťahu neprospeje. Oddelíte sa od ľudí, ktorých kritizujete. Nikto totižto nie je rád, keď ho druhí kritizujú a keď niekto poukazuje na jeho chyby.
Možno teraz premýšľate, či sa dá zareagovať na kritiku aj z mentálneho priestoru spojenia. DÁ. Ako by taká reakcia vyzerala, vám poviem neskôr. Najskôr vám chcem povedať niečo o tom, čo všetko sa za kritikou skrýva.
Ten, kto kritizuje druhých, vyjadruje svoju nespokojnosť s nimi. Ale kdesi za touto nespokojnosťou, je ich nespokojnosť so sebou. To však ten, čo kritizuje, nie je schopný vidieť. Ale práve kritika mu na chvíľu umožňuje cítiť sa dobre. Veď práve poukazuje na niekoho chyby. Dodáva si sebavedomie na úkor toho, že ponížia niekoho druhého. Nie je to teda nič, čo by sme mali robiť, ale robíme to (mnoho rodičov je kritických a náročných, takže kritika sa dedí z generácie na generáciu).
A to by mohlo byť pre vás kľúč k tomu, ako na kritiku reagovať. Vidieť v tom, kto vás kritizuje, človiečika, ktorý tento návyk dostal od svojich rodičov a ktorý je hlboko vnútri so sebou nespokojný. On nevie ináč. To, čo hovorí, pravdepodobne ani je pravda. ON len INTERPRETUJE SVOJE VIDENIE SVETA, v tomto prípade vás. On vás súdi a negatívne hodnotí na základe toho, čo a ako práve vidí. A to, ako to vidí, môže byť podfarbené všeličím.
Takže vy proste len môžete to JEHO VIDENIE SVETA UZNAŤ. Porozumieť mu, že vás v danom momente tak môže vidieť. A to, či ste alebo nie ste lenivý, si môžete nezávisle od neho zhodnotiť vy sami. A aj to, či s tým chcete niečo robiť, ak teda usúdite, že áno, som lenivý.
Jeden klient na toto reagoval obavou, že ak uzná, že je lenivý, tak dá tým, čo mu to hovoria za pravdu a vlastne ostane on tým najhorším.
Ako som už spomenula – pravdu o tom, či ste alebo nie ste lenivý, viete len vy sami. Ak ja viem, že lenivá nie som, tak mi aj sto ľudí môže tvrdiť, že som lenivá, mňa sa to nedotkne. A porozumiem aj tomu, prečo mi to hovoria. Jeden ma vidí sedieť, keď si bude myslieť, že by som mala stáť a niečo robiť, druhý bude mať predstavu, že by som práve mala variť a ja sedím pri počítači. Rozumiem im a uznávam ich videnie sveta. Ak na ich slová o tom, že som lenivá, budem vôbec nejako reagovať, tak maximálne takto: „Rozumiem, že ma považujete za lenivú.“ BODKA.
Ale ak nebudem so sebou spokojná, ak viem, že som lenivá, ale vôbec s tým nie som spokojná, tak sa ma tie slová dotknú a budem sa cítiť nepríjemne. A ako ten nepríjemný pocit odstránim? Tak že skritizujem toho, čo ma kritizuje – buď za to, že ma kritizuje, alebo za niečo iné. A hneď sa cítim lepšie.
Ak patríte medzi tých, čo na kritiku reagujú precitlivelo a kritiku vidíte všade, vy sa potrebujete hlavne naučiť oddeľovať fakty od emočného obalu, ktorý im priradíte. Počúvať SLOVÁ, ktoré ľudia hovoria a neveriť svojim myšlienkam o tom, čo by tie slová mohli ešte znamenať. A skúmať v sebe tie nepríjemné pocity, ktoré sa dostavia.
Ak ste vy ten, ktorý kritizuje všetko a všetkých (myslím ten prvý, nie ten, ktorý reaguje kritikou na kritiku), nájdite v sebe to, s čím ste nespokojní. Ak to viete zmeniť, spýtajte sa AKO a ak nie, tak to skrátka prijmite a zmeňte nespokojnosť na spokojnosť.
Ak ste ten, ktorý kritizuje samého seba, uvedomte si, že ste si to priniesli od svojich rodičov. Ale vy to nemusíte robiť. Objavte svoju hodnotu a uvedomte si, že vždy konáte tak, ako najlepšie viete. Vaše dnešné ja, ktoré kritizuje, nie je to JA, ktoré konalo v minulosti. Vaše dnešné JA vie niečo, čo vtedajšie JA nevedelo, takže ho nemusíte počúvať. Po vojne je každý generál, že?
Našli ste sa v článku a cítite, že je čas urobiť so svojím vnútorným, či vonkajším kritikom?
Chcete, aby vás nerozhádzala každá kritika a výčitka od druhých? Chcete si prestať škodiť svojou sebakritikou?
Príďte na emočný koučing.
Teším sa na vás,
Janka Mladá
