Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám.
Po akej manipulácii rodič siahne, závisí od strachu, ktorý ho podvedome ovláda. Často bez toho, aby si toho celého bol vedomý.
Verím, že vám nasledujúci text pomôže odhaliť ten váš STRACH.
Ak sa rodič bojí zlyhania, používa manipulácie ako ZAHANBENIE, TREST alebo ODMENA.
„Tak toto si prehnal. Takto sa so mnou už nikdy nebudeš rozprávať. Okamžite urob to, čo máš urobiť, a ak povieš ešte jedno slovo, mesiac nebudeš pozerať rozprávky.“
Tento rodič prvými dvoma vetami dieťa zahanbuje, potom dáva rázny rozkaz a na záver pridáva trest. Toto všetko v snahe, aby správanie svojho dieťaťa zmenil. Ak sa mu to nepodarí, bude to jeho zlyhanie, a to nesmie dopustiť (pretože zlyhania sa bojí). Zahanbením dieťaťa si navyše umelo zvyšuje svoju sebahodnotu, ktorá bola vetou Nenávidím ťa znížená.
„Toto som akože nepočul a ani na to nemám čas. Ak okamžite urobíš to, o čo ťa tu už polhodinu žiadam, môžeš večer hrať hry na mojom mobile.“
Aj za týmto je strach zo zlyhania. Akurát, že tento rodič si verí ešte menej ako ten prvý. Už sa vlastne považuje za toho, kto zlyhal. Len sa musí posnažiť, aby nezlyhal ešte viac. Keďže si neverí v tom, že by vedel situáciu vyriešiť, vloží nádej na upokojenie situácie do niečoho, čo je mimo neho – do mobilu, ktorý bude pre dieťa odmenou.
Ak sa rodič bojí opustenia, či odmietnutia, snaží sa podvedome vyvolať v dieťati pocity viny.
„Zlatko, dohodli sme sa, že takto sa s rodičmi nerozpráva. Nie je to správne. Ubližuje mi to. Ja teraz potrebujem, aby si urobil to, o čo ťa tu žiadam, aby som stihla prísť načas, aby ma nebolela hlava, aby som nebola smutná, aby sme boli kamaráti, aby som aj ja nabudúce urobila to, čo budeš potrebovať ty atď. Prosím ťa, pochop ma.“
Prečo je za takouto reakciou strach z opustenia alebo odmietnutia? Pretože tieto strachy nás nútia nezaujať jasné stanovisko. Bojíme sa, že ak by sme ho zaujali, dieťa nás nebude mať rado a opustí nás. Preto radšej prosíme o pochopenie a hovoríme o tom, ako sme bezmocní, keď dieťa neurobí to, čo od neho chceme.
Ak sa rodič bojí bezmocnosti, manipuluje vecnosťou a prísnosťou.
„Dobre, ako myslíš. Budem sa k tebe správať tak, ako sa správaš ty ku mne. Takže sa budeme baviť iba o tom, čo je nutné. A teraz okamžite urobíš to, o čo ťa žiadam. Bez diskusie.“
Vecnosť a prísnosť mu umožňujú cítiť sa v tom celom mocne – ja som ten, ktorý má moc. Bez nich by tam bolo priveľa emócií, nad ktorými moc nemá, pretože ich nezvláda (ani svoje, ani emócie dieťaťa). Verí, že prísnosť a trvanie na ním nastavených hraniciach sa postarajú o rýchle ukončenie emócií a teda celej problémovej situácie.
Ak by som to zhrnula, tak:
- strach zo zlyhania núti rodičov do zahanbovania svojich detí, takže rozprávajú väčšinou o nich – hodnotia ich, kritizujú alebo im vyčítajú.
- strach z odmietnutia a opustenia núti rodičov hovoriť väčšinou o tom, ako im správanie ich detí ubližuje, a tak v nich vyvolávajú pocity viny. Väčšinou svoje deti prosia o spoluprácu.
- strach z bezmocnosti núti rodičov k vecnosti, prísnosti, nastavovaniu hraníc a potláčaniu emócií, čím v deťoch vyvolávajú pocity silného odmietania.
Všetky spomínané manipulácie však majú jedno spoločné – navodzujú v deťoch pocity, že sú odmietané.
Hlavne z toho dôvodu, že im rodičia neuspokojujú dve najdôležitejšie psychické potreby:
- potrebu môcť slobodne vyjadriť a mať uznané svoje pocity a
- potrebu môcť slobodne vyjadriť a mať uznané svoje potreby.
Našťastie sa každý rodič môže zachovať aj zrelo bez manipulácií a postarať sa o to, aby dieťa malo tieto potreby uspokojené. Strachy totiž máme všetci. Ale všetci máme aj možnosť neriadiť sa nimi, pretože naše deti nás v skutočnosti ničím neohrozujú.
Čo vám môže pomôcť zachovať sa zrelo?
Uvedomenie si jednej dôležitej veci: dieťa, ktoré sa na vás hnevá, prežíva spolu s emóciami aj stresovú reakciu. Dieťa je v strese, v jeho tele kolujú stresové hormóny a vy máte dve možnosti.
- Buď k jeho stresu prilejete ten váš – áno, aj vy ste v strese, keď sa hneváte,
- alebo sa vyregulujete, a tak pomôžete vyregulovať sa aj vášmu dieťaťu.
Zrelé správanie je tá druhá možnosť.
Okamžitá snaha vyriešiť situáciu, či dať dieťaťu lekciu, stresovú záťaž vášho dieťaťa zvyšujú. Prehnaná pozornosť výrokom typu Nenávidím ťa alebo Si zlý v zmysle Takéto mi už nikdy nehovor, tiež prilieva stres.
Ak sa teda rozhodnete, že chcete regulovať stres a nie ho zväčšovať, prvý krok je postarať sa o to, aby ste sa od situácie odpojili. Môžete to urobiť tým, že urobíte zopár vedomých nádychov a výdychov, alebo tým, že od situácie poodstúpite. Cieľom je vytvorenie pauzy, v ktorej si pripomeniete, že:
Hnev a agresia v útoku vášho dieťaťa na vás je len zakrývanie jeho bezmocnosti a snaha cítiť sa aspoň trochu mocne. A v zmysle toho, prečo hnev vzniká, je jeho hnev oprávnený, pretože vy ste prekážka na jeho ceste robiť to, čo chce ono.
Až po určitom poodstúpení nájdete priestor na to, aby ste potreby a emócie vášho dieťaťa mohli uznať.
Myslím, že keď opadne aj vaša prvotná emočná reakcia, ľahšie navnímate, akú emóciu dieťa prejavuje a aká nenaplnená potreba sa za emóciou skrýva. Potom to stačí len vyjadriť:
„Viem, že si nahnevaný a viem, že nechceš to a to a chceš niečo iné.“
Tým mu hovoríte, že ho prijímate takého, aký v danej situácii je. Jeho emócie aj potreby sú v poriadku a teda je v poriadku aj ono.
Dieťa potrebuje jasne počuť aj to, čo je v danej situácii pre vás dôležité, kde je vaša hranica.
„Ja teraz potrebujem to a to…“
Ak sa naučíte hovoriť to s istotou a bez hnevu na dieťa, je to pre neho väčšinou ľahšie pochopiteľné.
A do tretice, dieťa potrebuje cítiť, že jeho nepohoda vám nie je ľahostajná a že sa jej chcete venovať. Že vás zaujíma, čo potrebuje. Že sa o tom celom porozprávate a SPOLU budete hľadať spôsoby, ako by sa vaše dieťa mohlo cítiť lepšie. A tento záväzok nezabudnite aj dodržať.
Takýmto zrelým správaním pomáhate vášmu dieťatku zvládať a regulovať svoje stresy. Aby to neskôr vedelo aj samo, bez vás.
Ak vá manipulácie vo výchove zaujímajú, písala som o nich aj v tomto článku.
S láskou a úctou
Jana Mladá
Photo by Timothy Eberly on Unsplash
