„Mamii, je tu nejaký chrobáčik“, kričí dievčatko na svoju mamu, ktorá sedí na lavičke a pozerá do mobilu.
„Nooo, si šikovná“, zakričí mama smerom k dcére bez toho, že by zdvihla oči od mobilu.
Premýšľala som, v čom mamička vníma svoju dcéru ako šikovnú. A možno aj dcéra nad tým premýšľala, lebo ostala ticho. Ale došlo mi, že mamička len nebola plne prítomná a vedomá, a tak z nej vyšlo niečo, čo má zautomatizované.
Pochvaly typu TY SI plus kladné hodnotenie používa automaticky mnoho rodičov. Hlavne tí, ktorí si v detstve pochvaly neužili, zatiaľ čo kritikou boli zavalení možno aj denne. Vedia, ako kritika bolí, a nechcú, aby podobnú bolesť cítili aj ich deti. A tak v domnení, že svojim deťom dajú to, čo potrebujú, zamenia kritiku za pochvalu.
Kritika aj pochvala sú hodnotenie. A hodnotenie vždy narobí nejakú šarapatu v sebahodnote. Ak chválime svoje deti nejako takto:
Ty si ale šikovný; Si šikulka; Ty si super; Ty si múdry chlapec; Si veľmi inteligentné dievča; Fíha, ty máš talent; Ty si rozumný starší brat; Ty si naše slniečko
alebo keď len híkame nad niečím, čo urobili (wow, jejha, fíha),
napomáhame im vytvoriť si o sebe nejakú fixnú predstavu, že mentálne a fyzické schopnosti, za ktoré ich chválime, sú ich nemennou súčasťou. Uveria tomu, že veci by im mali ísť ľahko a bez námahy a že sa netreba o nič snažiť.
Toto sa volá FIXNÉ nastavenie mysle.
Deti s takýmto nastavením sú často veľmi zlostné, keď sa im niečo nedarí, pretože neúspech narúša ich sebaobraz SOM ŠIKOVNÝ. Takisto sa necítia dobre, keď sa darí niekomu inému a nevedia zniesť kritiku. Majú v sebe silný strach zo zlyhania, pretože ak by niekto o nich zistil, že v niečom nie sú šikovné, mohli by o svoju nálepku prísť.
Strach zo zlyhania ich bude „nútiť“ vyberať si ľahšie úlohy a ťažším sa vyhýbať a keď sa im nebude dariť, budú sa to snažiť hodiť to na vonkajšie okolnosti – budú mať vždy plno výhovoriek.
Vnímam, že toto fixné nastavenie mysle je v zmysle našich vnútorných postavičiek Perfekcionista. Jeho úlohou je odvracať pozornosť od vlastných zlyhaní, často práve tak, že ich naprojektuje na niekoho iného.
V podstate aj kritika, aj pochvala dávajú základ pre vznik Perfekcionistu a ak Perfekcionista a jeho strach zo zlyhania riadi náš život, nikdy nebudeme spokojní a vždy budeme tak trochu vystresovaní.
Preto, ak chceme dať deťom namiesto kritiky, ktorú sme dostávali my, niečo, čo naozaj potrebujú, dávajme im PLNÚ POZORNOSŤ, ktorú pretavíme do OCENENIA alebo do SPÄTNEJ VÄZBY.
Ocenenie a spätná väzby im zabezpečia nastavenie založené na viere, že seba a svoje schopnosti môžu rozvíjať a meniť v závislosti od toho, ako sa snažia a koľko úsilia vynaložia. Toto nastavenie sa volá RASTOVÉ.
Vzniká tým, že namiesto pochvál sa rodičia zameriavajú na to, ČO dieťa urobilo PRE TO, aby dosiahlo to, čo dosiahlo. Nie, aké dieťa JE.
Ocenenia vyzerajú nejako takto:
Musel si byť trpezlivý, aby si nakreslil takýto obrázok (namiesto Fíha, ty si ale šikulka alebo Z teba bude maliar);
Viem, že si sa potrápil, kým si vyriešil túto úlohu a viem, že sa ti do toho ani moc nechcelo. Ale myslím, že si rád, že si sa prekonal (namiesto Ty máš na matematiku talent);
Vidím, že si už obutá, ešte je treba obliecť si bundu a čiapku (namiesto Ty si šikovná, vidíš, že sa vieš obuť aj sama).
Viem, že si sa zubára veľmi bál, ale prekonal si svoj strach a vydržal si aj vŕtanie (namiesto Ty si ale statočný chlapec).
Niektorí možno aj toto nazvú pochvalami, ale po takýchto „pochvalách“ budú deti naozaj úplne inde:
Budú vedieť, čo sa im vlastne podarilo a na čo sa môžu spoliehať. Strach zo zlyhania ich nebude blokovať, keď sa im nebude dariť, a pokojne sa budú púšťať aj do ťažkých úloh a väčšinu z nich aj dokončia.
Ale fixné nastavenie nie je jediná hrozba pochvál.
Sú aj ďalšie:
Pochvala vyvoláva pocit podradenosti.
Pochvala nie je o rešpekte, ale o mocenskom vzťahu. Jeden človek – ten, ktorý udeľuje pochvalu, a teda hodnotí, má moc.
Ak rodič chváli dieťa, je voči nemu nadradený a dieťa je mu podradené. Ak dieťa často zažíva cez pochvaly pocit, že je podradené, môže si vytvoriť presvedčenie, že tak to má vo vzťahu byť – jeden má vždy moc nad druhým. Alebo aj iné presvedčenie, ktoré s mocou súvisí: Nemám dostatok moci; Som podradený; Musím sa podriadiť…
Pre niekoho sa to v dospelosti stane normou a vo svojich vzťahoch bude vždy ten, kto je podriadený (a nemusí sa to potom týkať už iba pochvál). Iný sa môže tomu presvedčeniu vzoprieť a bude sa snažiť o to, aby podradený už nikdy nebol. Bude sa snažiť dokazovať svoju moc a nadradenie za každú cenu.
Pochvala znižuje vnútornú motiváciu.
To, za čo sme chválení, stráca svoju hodnotu a hodnotou sa stane pochvala.
Ak dieťa nakreslí obrázok spontánne, z vlastnej iniciatívy a rodič ho za to pochváli (Ty si ale šikovný), pravdepodobne nakreslí aj ďalší obrázok, ale už nie pre radosť z kreslenia, ale pre pochvalu. Dieťa už nie je motivované zvnútra samo sebou, ale zvonku pochvalou, ktorú mu udelí autorita.
Určite preto stojí za to nahradiť pochvaly niečím, čo do vzťahu s dieťaťom (ale aj s dospelým – lebo neraz počujem, ako niekto hovorí Ja svojho manžela/ku chválim) prinesie rešpekt a nezapíše sa do jeho sebahodnoty, prípadne sa nedotkne nejakého zranenia.
Tým niečím je, ako som už spomínala vyššie, ocenenie a pozitívna spätná väzba.
Viac menej to už všetci vieme, a napriek tomu pričasto automaticky siahame po pochvale.
Prečo nám ide tak ťažko druhých oceňovať?
Jeden z dôvodov je to, že väčšina z nás ocenenie nedostávala. A to, čo sme sami nedostali, nevieme dávať.
Druhý dôvod je ten, že ocenenie a pozitívna spätná väzba si vyžadujú našu pozornosť a vedomú prítomnosť.
Lenže my sme dnes, žiaľbohu, stále menej a menej prítomní. Niekam sa ponáhľame, tlačíme pred sebou povinnosti, ktoré sú nielen na našom zozname, ale hlavne v hlave. Zdá sa, že je všetko dôležitejšie, než dieťa pred nami, ktoré odbijeme slovami Ty si šikovný a máme pokoj.
Ocenenie a pozitívna spätná väzba vyžadujú viac slov než pochvala. Už len preto, že nimi chceme popísať to, čo sme si všimli – ČO dieťa urobilo PRE TO, aby niečo dosiahlo (na rozdiel od pochvál, ktoré sa zameriavajú na to, aké dieťa JE).
Našťastie nikdy nie je neskoro rozhodnúť sa, že svoje automatické pochvaly nahradíme ocenením a pozitívnou spätnou väzbou. Potrebujeme k tomu tieto ingrediencie:
Vedomá pozornosť
Na to, aby sme mohli dieťa úprimne oceniť, potrebujeme plnú a vedomú pozornosť. Iba tak uvidíme, čo dieťa urobilo, čo dosiahlo a čo sa mu podarilo.
Čas
To, čo vidíme, treba dať do slov a opísať to. A to chce trošku času, nájsť také slová, aby ten popis bol objektívny a zameraný na správanie a činnosť. Dieťa by z neho malo pochopiť, prečo bolo úspešné, aby vedelo, čo mu pomôže byť úspešné aj nabudúce. Ináč povedané, dieťa potrebuje vedieť to, čo v pochvale Ty si šikovný nezaznie – v čom je šikovné,
Rešpekt v zmysle vážim si ťa
Bez toho, že si toho druhého vážime, nevytvoríme žiadne ocenenie. Rešpekt nám zaručí, že budeme voči dieťaťu vystupovať z rovnocennej pozície, na rozdiel od pochvaly, ktorá vychádza z moci a nadradenosti.
Empatia
Empatia nám pomôže vnímať emócie, ktoré dieťa zažíva, a potvrdiť mu ich, čím mu zároveň pomôžete orientovať sa v sebe.
Nepochybne stojí za to nahradiť pochvaly ocenením. Výrazne to prispeje k vybudovaniu zdravej sebahodnoty a sebaúcty našich detí a posilní to ich vnútornú motiváciu. Čo myslíte?
