Nedávno som šla s kamošom na kávu a pred nami kráčali dve dievčatá, ktoré nemali práve modelkovské postavičky. A kamoš spustil monológ o tom, aké sú dnešné mladé baby tučné, ako sa prepchávajú a ako sa bez ostychu oblečú do vecí, ktoré zvýrazňujú ich faldy. Nič o nich nevedel, mal však na nich svoj názor, o ktorý sa bez opýtania podelil so mnou.
Bežný jav, toto naše hodnotenie a sortovanie ľudí. Tento mi je sympatický, tento nie… Tamtá je nejaká čudná a henten je debil… Tá je tučná, ten má veľkú hlavu… Tá vyzerá ako z dvadsiatych rokov a tamten si nezladil ponožky s tričkom….
Čítajte viac »
Opäť jeden z programov, ktoré sme si osvojili hádajte kedy? Áno, v detstve. Rodičia doma, učitelia v škole v škole, príbuzní na návšteve … všetci neustále hodnotili. Od hercov vo filme, ktorý práve išiel v telke, cez politikov, o ktorých písali v novinách až po susedu, ktorá sa nechá živiť manželom a od dobroty nevie, čo so sebou.
A tak sa nám z toho stal zvyk, samozrejmosť. Bez toho, aby nás niekto požiadal, chrlíme zo seba názory a hodnotenia druhých ľudí. Myslime si, že objektívne. Že náš názor je ten najsprávnejší.
Čo je za tým?
Asi vás to nepoteší, ale ja za tým nedostatok sebavedomia. Tým, že druhých ohodnotím, cítim sa dôležitý. Moje sebavedomie narastie, pretože som práve niekoho postavila pod moju úroveň. Mohla som si dovoliť niekoho označiť za takého alebo onakého, pretože som viac ako on. Je to moja pýcha, ktorá ma stavia do tejto pozície.
Ako tento program v sebe rozpoznať?
Jednoducho. Ak rozdávate svoj názor na druhých ľudí bez počkania alebo druhých ľudí hodnotíte bez toho, aby ste o nich niečo vedeli, ste v programe.
Ako z programu von?
Ak ste si to o sebe uvedomili, ste na dobrej ceste. Ďalej si už treba iba vedome vyberať iné správanie. V zmysle tohto:
1. Ak chcem hovoriť o niekom, kto nie je prítomný, tak len to, čo by som spokojne mohol povedať v jeho prítomnosti.
Toto nepotrebuje viac. Ak začnete svoje slová zvažovať, pravdepodobne budete nejaký čas ticho. Kým nájdete také slová, ktoré by mohli zaznieť v prípade, že neprítomný by bol tam.
2. Ak chcem hovoriť o niekom, koho vôbec nepoznám (herec, politik, tučná osoba idúca predomnou), tak si túto chuť nechám zájsť.
Veď o tom človeku vôbec nič neviem. Nekráčam v jeho topánkach, neviem, aký je jeho životný príbeh a už vôbec netuším, aké programy ho ovládajú. A ak mám pocit, že predsa len niečo viem a som oprávnená niečo zhodnotiť, tak si ešte môžem položiť otázku: Kto som ja, že si dovolím niekoho hodnotiť?
Koho teda môžem hodnotiť? Ideálne nikoho. A to nastane vtedy, keď moje sebavedomie bude neotrasiteľné a nebude potrebovať žiadne umelé stimuly.
Ako si teda zvýšiť sebavedomie bez toho, že znížim hodnotu niekoho iného?
Odpovedzte si jasne na otázky Kto som ako človek? Kto som ako člen rodiny? Aká je moja hodnota pre ostatných? Ako to, čo som, manifestujem navonok? Ako sa cítite, keď si na ne odpovedáte? Ak si na ne neviete odpovedať alebo sa cítite maličký a nanič, tak je načase začať pracovať na tom, kto ste a ako žijete. Je čas popracovať na svojej zmene.
1 názor na “Ja hodnotím, ty hodnotíš”
Pingback: Všetko zlé je na niečo dobré | Mgr. Jana Mladá - KoučMed