Buďme múdrymi tesármi

Stále častejšie mi chodí po rozume starý príbeh o dvoch rozhádaných bratoch.

Štyridsať rokov žili títo bratia vedľa seba na veľkej farme, kde spolu hospodárili. O všetky stroje, materiál i pracovníkov sa delili, všetko používali podľa toho, kto ako potreboval. Až prišla hádka. Teda najskôr malá nezhoda, nedorozumenie, potom hádka a nakoniec na seba nakričali a nabrýzgali. Nastalo ticho, bratia úplne prestali komunikovať.

Jedno ráno zaklopal u staršieho brata muž s tesárskym náradím so slovami: Hľadám prácu na pár dní, máš niečo, s čím by som ti mohol pomôcť? Áno, mám pre teba prácu, povedal brat.

Pozri sa na ten potok pri vedľajšom statku. Je to statok môjho suseda, vlastne je to môj brat. Ešte pred týždňom tu bola lúka, ale brat uvoľnil hrádzu a teraz je tu potok. Možno to urobil, aby ma naštval, ale ja mu ukážem. Vidíš tú kopu dreva pri stodole? Chcem, aby si mi postavil taký vysoký plot, aby som už nikdy nevidel bratov pozemok a ani jeho tvár.

Tesár odvetil: Myslím, že tomu rozumiem. Urobím to pre teba.

Starší brat musel odísť do mesta. Tesárovi poukazoval materiál a potom skoro ráno vyrazil. Tesár celý deň pracoval, vymeriaval, rezal, zabíjal klince. Keď sa farmár pri západe slnka vrátil, tesár práve skončil. Avšak na farmárov údiv tam nestál žiadny plot, ale most. Most, ktorý spájal dva brehy potoka. A po ňom kráčal s úsmevom a natiahnutou rukou mladší brat: Si naozaj najlepší priateľ, keď si nechal postaviť tento most po tom všetkom, čo som ti povedal a urobil.

Starší brat mu vyšiel v ústrety a uprostred mosta si podali ruky. Keď sa obrátili, videli, ako si tesár balí svoje veci.

Počkaj, ostaň ešte niekoľko dní. Ak chceš, mám pre teba ďalšiu prácu, povedal starší brat.

Rád by som, odpovedal tesár, ale musím ešte postaviť veľa takýchto mostov.

Na ten príbeh som si nespomenula náhodou. Prišiel mi pod ruky práve vtedy, keď som dozrela na postavenie jedného mosta. Ja už ale musím zbúrať aj velikánsky plot, ktorý som postavila. Bohužiaľ som nestretla múdreho tesára.

Trvalo mi pár rokov, kým som sa dostala na miesto, kde som ochotná vnímať sa ako chybujúca a pozerať sa na toho za plotom z pozície hlbokého prijatia a lásky. A ešte nejaký ten mesiac som potrebovala na to, aby som bola ochotná postaviť most a s tým na druhom brehu si podať ruku a objať sa. Viem, že aj on bude rád.

Ach, slzy sa mi tisnú do očí.

A čo vy? Staviate ploty, múry alebo mosty?

Ak ste ako väčšina, tak to budú tie stavby, ktoré nás oddeľujú. Ale vždy je šanca plot rozobrať a postaviť z neho most. Nech vám ten na druhom brehu, urobil čokoľvek. Ten pocit, keď si podáte ruky, bude stáť za to.