Hoci dnes žijeme v relatívne pokojnej dobe a tu v Európe nezúri žiadna vojna, aj tak bojujeme. Sami so sebou, s partnermi, s deťmi, s kolegami. A spoločne ešte bojujeme proti rakovine, chudobe, terorizmu, drogám alebo násiliu. Nie je to otvorený boj s ozbrojenými nepriateľmi, je to boj cez emócie a emočné konanie – niečo sa nám nepáči, tak sa na to hneváme a chceme to okamžite zmeniť. Vyčítame, bránime sa, útočíme, zatíname zuby i päste.
Pomôže nám však boj dosiahnuť to, čo chceme?
Je všeobecne známe, že súčasťou zodpovednosti za svoj život je aj zodpovednosť za svoje pocity a emócie. Aj keď mnohí si na seba berú aj zodpovednosť za pocity druhých ľudí – je to jedna zo stratégií, ktorú si osvojili v detstve, pravda je taká, že zodpovední sme iba za svoje vlastné pocity a emócie.
Mnohí sa stresujú tým, že sa snažia robiť veci dokonale, čo sa často nazýva aj perfekcionizmus, a že si nevedia odpustiť žiadne pochybenie. V ich hlave znie hlas, ktorý ich kritizuje, keď pochybia, a poháňa ich do lepších výkonov, aby už nabudúce nepochybili. Tento vnútorný hlas patrí Kritikovi – Perfekcionistovi, ktorý ich dostal do stavu permanentnej nespokojnosti so
Mnohí ľudia sa sťažujú, že nedokážu vypnúť svoje myšlienky, ktoré sa v ich hlavách nutkavo uberajú stále v tých istých koľajach. A mnohí z týchto mnohých považujú tieto myšlienky za niečo, čo im pomáha riešiť problémy. Teda, iba pokiaľ im nutkavé myšlienky bežia v hlave cez deň. Lebo v noci už chceme všetci spať, a to sa s ťažkými myšlienkami v hlave veľmi