Ako prinútim dieťa, aby niečo urobilo

Vezmime si modelovú situáciu matku, dieťa  a umývanie riadu. Bežne takúto situáciu riešime dvoma spôsobmi:

Pod hrozbou trestu

Toto funguje iba dočasne a nikdy (naozaj môžem použiť toto slovo) to dieťa neurobí s dobrým pocitom. Naučíte ho akurát to, že si vždy počká na to, kým mu pohrozíte. Samo od seba a nezištne nebude robiť vôbec nič. A ak mu ani trest nebude prekážať (kľudne mi ten internet vypni), tak si ten riad budete musieť so zlosťou v sebe umyť sama.

S vidinou odmeny

Ak niekoho budete motivovať odmenami, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou zamotáte do pasce toho, že budete musieť dávať za odmenu stále viac. Dieťa samo od seba rovnako neurobí nič a to, či vôbec niečo urobí, zhodnotí podľa toho, aká odmena mu je ponúkaná. Vyzerá to lepšie ako hrozba trestu, ale stále je to iba manipulácia.

Možno už cítite, že oba spôsoby len potvrdia pravý význam slova nútiť = násilne privádzať k nejakej činnosti alebo ovplyvňovať niekoho chovanie proti jeho vôli. A že vynucovacími metódami nedosiahnete trvalý úspech. Dieťa síce urobí to, čo chcete (ak ho presvedčí trest alebo odmena), ale bude v ňom narastať odpor. A hrozí teda, že bude odporné. A na odporné dieťa budete tiež odpovedať svojou odpornosťou a zaručene sa budete hádať a budete sa cítiť stále bezmocnejší. A to nechcete.

Takže tadiaľto cesta nevedie. Slovo nútiť preto z otázky vynecháme a spýtame sa ináč. Ako dosiahnuť s dieťaťom platnú dohodu o umývaní riadov? Platná dohoda rovná sa, že ju dieťa dodrží, čiže riad umyje.

Scenár číslo dva, základ je dohoda.  

Adamko, umyješ prosím ťa riad?

Dobre.

Ja si spokojne odídem do izby, do práce, kamkoľvek a prídem domov a riad je v takom stave, v akom bol, keď som odišla. Do kelu. Samozrejme sa naštvem a padne výčitka:

Prečo si neumyl riad? Veď sme sa dohodli.

Ale veď dobre, ja ho umyjem. Niekedy keď sa mi bude chcieť.

V jeho reakcii je samozrejme cítiť hnev. On to nepovažuje za nedodržanie dohody. Veď ešte ma kopec času, kým sa mu bude chcieť. A prečo by to nemohlo byť o týždeň?

Aha, docvakne mi, my sme sa vlastne nedohodli. Ďalší pokus o to, aby bol riad už umytý, keď prídem domov, vyzerá takto

Adamko, umyješ prosím ťa riad?

Dobre.

A môžeme sa dohodnúť, že ho umyješ, kým prídem domov?

A kedy prídeš?

Asi o dve hodiny.

Dobre.

OK, dohodnuté, takže keď o šiestej prídem, nájdem riad umytý. Teším sa.

Ak pri takejto dohode nájdem riad neumytý, tak mu kľudne môžem vyčítať. Pretože tento krát dohodu nedodržal. Opäť tá istá otázka:

Prečo si neumyl riad? Veď sme sa dohodli.

Aha, prepáč, nejako som si nevšimol, že už je toľko hodín. Idem ho umyť.

Takto nejako to môže prebehnúť, ale už nevyskakuje, maximálne ku drezu, aby riad umyl.

Toto za bežných okolností, keď správanie dieťaťa nie je niečím deformované, funguje.

Ale sú aj iné scenáre, v ktorých to nefunguje. A čudujete sa, prečo.

Scenár číslo tri – nevadí, urobím to za teba a s úsmevom

Mama a dieťa sa dohodli a napriek tomu dieťa riad neumyje. Mama sa nenahnevá, nejako cíti, že keď sa hnevá, tak je vlastne zlá a ona nechce byť zlá, tak riad umyje namiesto neho. A nechápe, prečo to je tak, že dieťa sa s ňou pokojne a úprimne dohodne a potom sa pokojne a milo usmieva, keď riad neumyje. Čo iné sa dá dosiahnuť, keď si necháte prekračovať svoje hranice a s úsmevom na tvári urobíte to, čo malo urobiť ono? Jedine to, že veď sa nič nedeje, keď sa na niečom dohodnem a neurobím to. Je to vlastne v pohode. Mama sa nebude hnevať a riad umyje za mňa.

Ak sa čudujete, prečo sa vám niečo takéto deje, tak je to iba výsledok procesu, ktorý začal vtedy, keď ste ten riad prvýkrát umyli za dieťa.

Scenár číslo štyri – som naštvaná, ale aj tak to urobím za teba

Dohoda bola, riad umytý nie je. Ste naštvaná a máte na to dôvod a keďže z nejakého dôvodu musí ten riad zmiznúť, tak to s trieskaním a nadávaním urobíte. Alebo nejaký čas budete trvať na tom, že to urobí dieťa, ale nakoniec rezignujete a urobíte to vy.  Aj toto je len následok. Príčina je, že ste vlastne nedodržali svoju časť dohody. Načo sa bude dieťa namáhať, keď ste ho naučili, že síce sa mu povyhrážate, ponadávate, ale v konečnom dôsledku riad umyjete?

V scenári 3 a 4 (samozrejme keď sa vám to takto deje stále, nie iba raz za čas) ide o to, že ste nejakým spôsobom dopustili, aby dieťa prekračovalo vaše hranice. Také veci sa nám môžu diať vtedy, keď my prekračujeme hranice iným ľuďom alebo keď si vy sami sebe prekračujete hranice.

A ak môžete s rukou na srdci prehlásiť, že vy nič také nerobíte a ani ste nikdy nerobili ani druhým, ani sebe, tak je tu ešte jedna možnosť. A to tá, že máte vo svojom vnútri odpor k tomu, keď niekto nedodržiava dohody. Takí ľudia vás nejako iritujú, prípadne nimi pohŕdate. A vtedy si do svojho života takých ľudí privoláte, aby ste sa naučili tento odpor alebo pohŕdanie spracovať a aby ste sa naučili prijať aj túto možnosť. Ale zatiaľ mi to vychádza tak, že väčšinou nájdeme to, ako my prekračujeme hranice. Sebe, či iným. Je potrebné veľa úprimnosti a úsilia, vojsť do svojho vnútra a objaviť tam buď jedno alebo druhé.

Ako von zo scenára tri a štyri?

Je to iba schematické riešenie, pretože každé dieťa je individuálne, ale princíp je ten, že v žiadnom prípade ten riad neumyjete vy. Aj keby mala prísť návšteva, ktorá ten riad uvidí. Svoj hnev pretransformujete napríklad do nejakého fyzického cvičenia a dieťaťu bez hnevu oznámite, že trváte na tom, že dohodu dodrží. Mne pomohlo, najmä vtedy, keď som naozaj potrebovala, aby to bolo hotové hneď, aj to, že som povedala, že mu s tým nejako pomôžem. Ale iba teraz, nie o hodinu. To už potom na to bude sám. A čo s návštevou? Vysvetlíte im, že sa práve učíte nenechať si prekračovať  svoje hranice.