O tom, ako s druhými hovoriť tom, čo sa nám na ich správaní nepáči
a aj o hrozbách, ktoré musia ÚTOKMI odvracať, keď im to hovoríme nie práve ideálne.
Keď sa nám nepáči, ako sa ľudia okolo nás správajú, väčšinou im to povieme tak, že namiesto dosiahnutia želaného výsledku vyvoláme hádku.
Niet sa čo diviť, na
– kritiku alebo výčitku spolu s nejakým ohodnotením dotyčného;
– príkaz alebo rozkaz, prípadne príkaz so slovíčkom Prosím na začiatku vety –
bohužiaľ väčšina z nás reaguje nejakou obranou, pretože namiesto napĺňania potrieb druhých sa musíme postarať o to, aby sme sa necítili ako ZLÍ, NEHODNÍ, NANIČ, NESCHOPNÍ a tak nejako podobne. Jedným slovom NANIČHODNÍ.
Tieto pocity našej naničhodnosti odpraceme práve tak, že na osobu, ktorá sa kritikou, výčitkami, príkazmi, či rozkazmi snaží povedať, čo od nás chce, vyšleme to isté my. Teda kritiku, výčitku a nejaké to negatívne ohodnotenie. Cíť sa teraz ty ako NANIČHODNÝ.
Preto vždy všetkým hovorím, že existuje spôsob, ako INÁČ povedať to, čo sa mi nepáči a čo chcem, aby ten druhý urobil. To ináč je hlavne v tom, že ľudia budú cítiť namiesto hrozby SLOBODU. Budú sa môcť slobodne rozhodnúť, či urobia to, o čo ich žiadate. Pretože sa nebudú báť, že keď neurobia, tak sa na nich nahneváte.
A takisto sa nebudú báť, že znova zažijú pocity naničhodnosti. Čiže v nich svojimi slovami neoživíte presvedčenia, ktoré získali v detstve a ktoré hovoria o tom, že SÚ ZLÍ, NEHODNÍ, NANIČ, NESCHOPNÍ.
AKO TO TEDA POVEDAŤ?
Princíp spočíva v tom, že hovoríte O SEBE – o svojich pocitoch a o svojich potrebách. Nie o nich. A situáciu, ktorá vo vás vyvolala nespokojnosť, opíšete čo NAJVECNEJŠIE.
Je to princíp nenásilnej komunikácie od Marshalla Rosenberga a vyzerá to asi takto:
Keď robíš to, čo robíš, cítim sa tak a tak a potrebovala BY SOM toto a toto.
To BY SOM je tam veľmi dôležité, lebo iba UPREDNOSTŇUJÚCE nastavenie našich potrieb nám prinesie do života spokojnosť. Nátlakové nastavenie = CHCEM TO TAKTO, MAL BY SI, MUSÍŠ už dôjde k druhým ľuďom ako hrozba, na odvrátenie ktorej použijú nejakú obrannú stratégiu – ÚTOK, či už pasívny alebo aktívny.
Niekedy sa však stane, že to poviete presne takýmto spôsobom a aj napriek tomu príde útok. Ako sa stalo mojej klientke a ako sa nedávno stalo aj mne.
„Požiadala som dcéru o to, aby si urobila poriadok po sebe v kuchyni. Presne, ako sme sa bavili: Keď vidím v kuchyni ten neodprataný riad po tvojom varení, som z toho nervózna. Potrebovala by som, aby si to upratala. A dcéra mi na to povedala, že To je tvoj problém, že si z toho nervózna. No, a teraz mi povedzte, čo som urobila zle.“
Urobila niečo zle? Nie. Nemusíte vy vždy urobiť niečo zle. Niekedy môžete urobiť vec dokonale a aj napriek tomu to k tomu druhému človeku príde pokrivené – ako hrozba.
Vaše slová sú ako soľ do ich rany a vyvolajú v nich pocit, že je NIE SÚ DOSŤ DOBRÍ. A na to, aby sa takto naničhodne necítili, hodia ho na vás: Ty máš problém, ty nie si dosť dobrá.
Toto presne urobila dcéra mojej klientky.
Útok, ktorý som zažila ja, bol od môjho kamaráta. Šoféroval za tmy po úzkych a kľukatých uličkách, kde bola povolená 80-tka, tak, že sa lepil na auto pred sebou. Na môj vkus to bolo naozaj príliš, a tak som ho požiadala, aby si nechal odstup: Bojím sa, keď sa tak lepíš na to auto pred nami, môžeš si nechať odstup, aby som sa cítila bezpečne?
No bohužiaľ nemohol. A nielen to. On sa začal brániť útokom na mňa: Nech si nedovoľujem hovoriť mu, ako má on šoférovať, že ho nemám takýmito blbosťami vytáčať a trochu sa aj bránil slovami, že je dobrý šofér, mal iba dve nehody za celý svoj život a aj to neboli z jeho viny a tak podobne. Takže moje na prvý pohľad ideálne požiadanie bolo vyvolanie nepríjemného presvedčenia, že je neschopný.
Nuž, vtedy ostáva čas na nádych a výdych, počkať si, kým emócia prejde a skúsiť to znova. Ak vôbec. Zjavne mi moju potrebu nenaplní, tak môj svet sa z toho nezrúti a nájdem si niečo, ako sa postarať o seba. Vybrala som si modlitbu hooponopono – aj aby sme bezpečne dorazili a aj preto, aby som sa upokojila.
A viete čo? Na druhý deň už tak nejazdil. Nedokázal povedať, že máš pravdu, jazdím príliš blízko, alebo že dobre, urobím to pre teba. Jedine čo dokázal, bolo, že to zhruba o 24 hodín urobil. Akože normálka. Nevadí, ja som vďačná aj za to. Niekedy to druhým proste iba musí dôjsť. SLOBODNE, bez našich zásahov. Aby sa necítili, že stratili svoju slobodu a museli nás poslúchnuť. Lebo to už robili ako deti, keď nemali inú možnosť.