Vracali sme sa z výletu. Bola tma, po daždi a auto, ktoré šoféroval môj kamarát sa rútilo na mokrej kľukatej ceste na môj vkus príliš rýchlo. Už sme predbehli asi tri autá a práve sme dobehli ďalšie, ktoré išlo pomalšie, než bola povolená rýchlosť. Predbiehať sa už nedalo kvôli plnej čiare a tak môj kamarát začal na slimáka vyblikávať. A keďže slimák nezrýchľoval, tak sme ho plná-neplná predbehli.
Regulérne som sa bála, že skončíme v nejakom platane pri ceste. Kamaráta som poprosila, či by mohol spomaliť a použila som na to vetu, ktorá spĺňala všetky požiadavky nenásilnej a spájajúcej komunikácie. To je taká komunikácia, v ktorej hovoríte hlavne o faktoch a o sebe – o tom, ako sa cítite a čo by ste potrebovali a nie je tam žiadne hodnotenie toho druhého.
„Ja sa ti normálne bojím, keď ideš v týchto serpentínach osemdesiatkou. Budem sa cítiť bezpečnejšie, keď trošku spomalíš a necháš si odstup.“
Jeho reakcia bola taká, akoby som mu povedala, že jazdí arogantne: „Nehovor mi, ako mám šoférovať. Ja viem, čo robím. Som dobrý šofér, nikdy som nezavinil žiadnu nehodu.“
K odpovedi bola aj patričná reakcia – namiesto spomalenia zrýchlil. Ospravedlnila som sa mu za to, že som sa ho dotkla a ostala som ticho. V duchu som sa modlila, aby sme došli bezpečne do cieľa a hľadala som v sebe dôveru, že všetko sa deje tak, ako sa má diať. Zvyšok cesty sme obaja mlčali.
Na druhý deň sme sa takisto večer vracali z výletu. A čuduj sa svete, kamarát šoféroval akosi pokojnejšie. Nepredbiehal a ani nikoho nevyblikával.
Tento príbeh sa stal zhruba pred rokom a ja ho rozprávam každému, kto rieši problém, že jeho blízki nerobia to, o čo ich požiada.
Prečo?
Pretože keď už nájdeme všetky viditeľné príčiny, prečo blízki nerobia to, o čo ich žiadate, prichádza otázka: „A AKO TO MÁM TEDA HOVORIŤ, ABY UROBILI, ČO OD NICH CHCEM?“
Prv než odpoviem na túto otázku, zhrniem iba v skratke, ako svojou komunikáciou bránite tomu druhému, aby urobil to, o čo ho žiadate.
Tak:
- že svoje potreby vôbec nekomunikujete a očakávate, že druhí si ich domyslia;
- že rozkazujete, hoci si myslíte, že prosíte – ako napríklad Prosím ťa, nejazdi tak rýchlo alebo Prosím ťa, spomaľ – oboje sú ROZKAZ a na rozkazy ľudia moc nepočúvajú, najmä ak v detstve museli;
- že vo svojej žiadosti použijete priame alebo nepriame negatívne hodnotenie – ako napríklad Mohol by si prestať jazdiť ako blbec? – človek oproti vám nebude počuť o čo ho žiadate, pretože bude zahanbený a bude premýšľať nad tým, ako vám toho blbca vráti, nech sa cítite zahanbení vy;
- že vo svojej žiadosti označíte toho druhého ako príčinu nejakej svojej nepohody – ako napríklad Potrebujem, aby si si prestal jazdiť tak rýchlo, pretože mi je z toho na vracanie – takto v ňom vyvoláte pocit viny a ten treba tiež naprojektovať naspäť na vás;
- že trváte na tom, že má byť podľa vás a ak nie je, tak partnera potrestáte tým, že mu niečo odopriete – možno vám takáto manipulácia krátkodobo pomôže, ale v konečnom dôsledku sa dopracujete k tomu, že medzi vami sa bude strácať spojenie.
Vždy, keď vychytáme všetky takéto „neduhy“, príde už spomenutá otázka: A ako mu to mám teda povedať, aby to urobil?
Ja som spočiatku akoby prepočula tú druhú časť otázky – ABY TO UROBIL a veľmi som sa sústredila na tú prvú – AKO TO POVEDAŤ.
Pretože to, ako poviete, čo by ste od druhého chceli, je veľmi dôležité. Ak dodržíte princípy spájajúcej alebo nenásilnej komunikácie, tak vaša vetička bude obsahovať FAKTY, vaše pocity a vaše potreby a bude v nej SLOBODA.
Lenže začali mi prichádzať SŤAŽNOSTI. Vraj to takto nefunguje.
„Povedal som to presne tak a aj tak neurobil to, čo som od neho chcel.“
Cez serpentínový zážitok som pochopila, že tá správna veta vlastne neexistuje. Ak požiadate tak, že budete hovoriť o sebe, veľmi si zvyšujete šance, že dostanete naplnené, ale záruku vám nedá žiadna veta. Najmä ak budete žiadať človeka, ktorý má ohľadne svojej hodnoty v sebe hlboké zranenie. Vtedy totiž aj tá najsprávnejšie štylizovaná veta dopadne v jeho bublinke na toto zranenie a cez svoju veľkú bolesť prejde okamžite do útoku. Presne ako sa to stalo mne.
Človek, ktorý si v detstve zažíval veľkú neslobodu ohľadne toho, ako musel napĺňať druhým a na jeho potreby sa nedostalo, vie len veľmi ťažko okamžite zareagovať na vašu prosbu. On potrebuje čas a slobodu. Chce to urobiť slobodne a dobrovoľne.
Môj kamarát odo mňa dostal oboje. Nenahnevala som sa na neho, ani som neprešla do protiútoku, ani som mu nenadávala, že sa so mnou nebaví. Prešlo 24 hodín a moju potrebu naplnil. Ale keď som do toho rypla s poznámkou: „Vidíš, že to ide“, spomenul si, že by to mohlo vyzerať, že sa mi podvolil a to vlastne nechcel. Preto mi dal hneď najavo, že mne nič nenapĺňa: „Dnes sa mi nechce ísť tak rýchlo.“ Jasný dôkaz, že moje veta Vidíš, že to ide, sa opäť dotkla zranenia na jeho sebahodnote.
Hoci neexistuje správna veta, má význam komunikovať spájajúco a nenásilne. Bolo by fajn, keby pustili naše CHCENIE a TLAK na to, že má byť po našom. Lebo toto je ten najväčší problém – náš tlak vyvolá väčšinou protitlak vo forme NIE.
Iba ak budeme žiadať nenátlakovo, keď druhí budú cítiť slobodu, že nech sa rozhodnú akokoľvek, nič sa nestane, iba vtedy si otvárame cestu k tomu, že nám bude naplnené s radosťou.
Akurát, že to nečakajte hneď. Niekto na to bude potrebovať hodinu, niekto 24 hodín a niekto aj niekoľko dní. Záleží to od toho, aké hlboké sú jeho zranenia.
Ak ste totiž celý život napĺňali druhým ich želania, pretože tí, čo to od vás žiadali, boli silnejší ako vy a vy ste nemali na výber, urobíte všetko pre to, aby ste už nikdy nemuseli. Pretože vám to pripomína tie časy, kedy ste boli v podradenej pozícii. Najmä keď ste už zistili, že sa dá aj veľmi rýchlo pozície vymeniť – vy sa stanete nadradeným cez svoje vymedzenia sa: poviete NIE, zaútočíte na toho, kto od vás niečo chce alebo ho dokonca za to potrestáte svojim mlčaním.
Takže žiadajme tak, aby sme sa čo najmenej dotkli sebahodnoty tých druhých a tak, aby cítili slobodu, že je na nich, ako sa rozhodnú. A naučme sa prijať aj to, keď sa nám naplnenia nedostane. Dôvody, ktoré na to môžu mať, už poznáte.
A zaujímavé je aj to, ako sa stalo, že máme svoje potreby nastavené NÁTLAKOVO, že máme problém zvládnuť, keď nám ich niekto nenaplní. O tom napíšem v ďalšom článku.
S láskou a úctou,
Janka Mladá
