Verili by ste, že veľa problémov, smútkov a nepochopenia v našich životoch a vzťahoch vzniká práve preto, že si vytvárame domnienky? Že si domýšľame a vymýšľame, čo si iní myslia, čo tým chceli povedať a o čom im ide? Alebo že predpokladáme, že iní vedia, čo od nich chceme, že vedia, čo si myslíme?
Možno si teraz poviete, že toto nie je o vás, že ste si v živote nevytvorili žiadnu domnienku. Ak je to naozaj tak, blahoželám vám. Avšak realita je často iná, pretože minimálne ako rodičia a partneri si domnienky vytvárate bežne. Len si spomeňte, koľkokrát ste povedali vetu podobnej tejto:
Ako to že si to nepochopil, veď to bolo úplne jasné. Mal si si to dať dokopy, veď to bolo také jednoduché. Mohol si si to domyslieť. Bohužiaľ, naše životy sú plné domnienok a scenárov, ktoré si najskôr vymyslíme a potom im ešte aj uveríme.
Najmä vo vzťahu sa často schovávame za domienky:
Veď ma pozná, určite vie, čo sa mi páči a čo mi vadí. Je to môj partner, tak by mal vedieť, že sa teraz necítim dobre. Očakávame, že partner všetko vie. Domnienka, že nemusíme hovoriť, čo chceme, čo cítime a čo si myslíme. A potom sú z toho často oči pre plač: Ako mi to mohol urobiť. Ako to, že nevedel, že sa mi to nepáči.
Domnienky si vytvárame aj o sebe. A keď im uveríme, tak sú z toho nálepky, ale o tých píšem v inom článku.
Teraz je skôr dôležitejšie, prečo si radšej niečo domýšľame, namiesto toho, aby sme sa spýtali?
Pretože sa bojíme. Máme strach z toho, že sa nám druhí vysmejú, keď sa budeme pýtať. Že si o nás budú myslieť, že sme hlúpi alebo nechápaví. Tieto strachy sme si do podvedomia vtlačili v detstve: Nevypytuj sa už toľko. Čomu zase nerozumieš? Malo ti to byť jasné… Toto sme počúvali od rodičov, v škole, od kamarátov. A často sa bojíme konfrontácie. Je ľahšie a jednoduchšie niečo sa domnievať a konať na základe domnienky, než sa spýtať a dozvedieť sa, že by som mala niečo konkrétne urobiť (Veď ja som si myslela, že to urobíš ty).
A prečo radšej necháme druhých, aby si domysleli, namiesto toho, aby sme im vysvetlili, čo chceme?
Aj za týmto je strach. Strach z odmietnutia. Bojíme sa, že keď povieme, čo vo vzťahu chceme, čo nám chýba, tak nám to ten druhý odmietne dať. A preto to radšej nevyslovíme. Záver je ten, že my to síce chceme, chýba nám to a očakávame, že si to ten druhý domyslí. On si to však nemá ako domyslieť a nám sa len potvrdí, že sme zase odmietnutí. A tak to ide dokola.
Ja si domýšľam, že si druhí domyslia a všetci konáme na základe niečoho fiktívneho, čo je iba v našich hlavách. Tu sa s niekým nebavíme, tamten sa správa čudne, asi sa na mňa nahneval, ale nikto sa priamo neopýta, nepovie.
A potom sú naše vzťahy smutné a prázdne.
Bez domnienok by to bolo oveľa lepšie – bolo by menej konfliktov, mlčaní a viac komunikácie a porozumenia.
Znie to super, však? Už len taká maličkosť – čo s tými strachmi, ktoré nás podvedome nútia vytvárať si domnienky?
Niekedy stačí uvedomiť si, že aha, toto je moja domnienka a pozrieť sa na to, aké sú fakty. Faktom je, že sa mi nepozrel do očí. Ale dôvod, ktorý som si ja k jeho vyhýbavému pohľadu priradila, je iba moja domnienka. Chcem vedieť, prečo sa mi nepozeral do očí? (tu sa ešte môžete spýtať, či to tak naozaj bolo, aby ste zbytočne na toho druhého neútočili). A ak to tak naozaj bolo a chcete vedieť prečo, jednoducho sa spýtajte: Mám pocit, že si na mňa nahnevaný. Stalo sa niečo?
Ak vám to takto jednoducho nepôjde – prestať s domnienkami, bude lepšie pozrieť sa na vaše strachy a odblokovať ich. Napríklad pomocou EFT. Objednajte sa na sedenie so mnou a spolu si na ne posvietime.
K článku ma inšpiroval Don Miguel Ruiz svojimi Štyrmi dohodami. V živote sa vám môžu začať diať zázraky, keď aj vy zavediete do praxe túto dohodu a aj tri ďalšie a prestanete škodiť slovom, oslobodíte sa od zvyku brať si všetko osobne a prestanete si vytvárať domnienky, začnú sa vo vašich životoch diať zázraky. A to je príjemná predstava, čo myslíte?
