Keď sa dieťaťu podarí namaľovať obrázok a príde s ním za vami, môžete mu povedať:
Ty si moja umelkyňa, robíš mi radosť.
alebo Máš radosť, že sa ti to podarilo…
Keď syn dostane dobrú známku z ťažkej písomky z matematiky, na ktorú sa pripravoval, môžete mu povedať:
Som vedel, že si talent na matiku, som na teba veľmi pyšný.
Alebo Si na seba hrdý, však? Včera si sa tomu venoval a dnes na písomke si si to pamätal.
Keď sa vaše dieťa urobí niečo, o čo sa už dlhšie snaží, môžete mu povedať:
Ty si ale šikovný, som na teba hrdá.
Alebo To musíš byť na seba hrdý, že si to dnes zvládol.
Keď sa vaša dcéra naučí bicyklovať, môžete jej povedať:
Ty si šikovná, mám z teba veľkú radosť.
Alebo Si na seba hrdá, že si sa naučila bicyklovať.
Tie prvé možnosti sú kombináciou pochvál a vyjadrenia nejakej našej pozitívnej emócie z toho, čo dieťa urobilo, tie druhé sú empatické vyjadrenia toho, čo cíti dieťa (plus ocenenie v prípade s tou písomkou).
Áno, sme zvyknutí na tie prvé možnosti. Ale asi je načase si od nich odvyknúť, pretože v sebe nesú dve vážne riziká:
Z pochvál typu TY SI ľahko vznikne fixné nastavenie mysle, čo znamená, že dieťa sa bude báť pochybiť alebo zlyhať, pretože by to pre neho mohlo znamenať, že príde o status, ktorý vyjadruje pochvala – TY SI šikovné, bystré, talentované).
Z tej časti vety, ktorá vyjadruje našu pozitívnu emóciu z toho, čo dieťa urobilo, si dieťa môže vytvoriť závislosť na tom, aby sa druhí cítili dobre z toho, čo robí. Čiže sa môže stať, že bude veci robiť nie preto, že ich chce ono, ale preto, lebo si bude myslieť, že nimi môže potešiť nás rodičov (a neskôr učiteľov, kamarátov, partnerov atď). Potešenie druhých je pre dieťa pozitívne, pretože vtedy zažíva pocity, že je videné a prijímané.
Možno si teraz kladiete otázku: To akože nemôžem dieťaťu hovoriť, že mi niečo, čo robí, robí radosť?
Ak nechcete urobiť z vašej radosti a tešenia urobiť hlavnú motiváciu pre konanie svojho dieťaťa, tak to naozaj zvážte.
Sú situácie, kedy pri vyjadrení vašej radosti z toho, čo robí dieťa, nič nehrozí. Ide o situácie, keď dieťa robí niečo naozaj pre vás. Napríklad, keď vám dá darček.
Pravdupovediac, iné mi teraz nenapadajú. Ak vám nejaké napadnú, budem rada, ak mi ich napíšete do komentára.
Ale v situáciách, kedy dieťa robí niečo pre seba – učí sa kresliť, obliekať, bicyklovať, na písomku atď, nechajte si svoje tešenie z toho iba pre seba.
A keď sa budete tešiť vo svojom vnútri, vnímajte svoje dieťa.
Ako sa asi cíti? Čo muselo vynaložiť na to, aby sa mu to podarilo?
Pretože ak mu o tom poviete, prejavíte mu empatiu a dáte mu namiesto pochvaly ocenenie.
Možno niekedy bude stačiť empatia – ty sa teraz tešíš, že si sa to naučil. Pri empatických vyjadreniach sa dieťa cíti počuté, videné a pochopené. Alebo inými slovami PRIJÍMANÉ. A to je pre neho najviac
Keď viete pridať aj ocenenie, napríklad Večer si sa učil a na písomke si si to pamätal, dáte dieťaťu takú pomôcku do budúcna. Bude vedieť, čo mu pomohlo dnes a čo môže použiť nabudúce, keď to bude chcieť znovu dobre zvládnuť.
V každom prípade mu takéto vyjadrenia nebudú uberať jeho vnútornú motiváciu a zároveň pre neho budú pomôckou do budúcna, keď bude chcieť danú alebo podobnú vec znovu zvládnuť.
Naše vyjadrenia na adresu dieťaťa naozaj veľa zavážia. Dieťa si niečo odnáša z každej interakcie s nami. Aj takáto malá zmena – hovorenie o dieťati v zmysle ako sa cíti a čo vynaložilo na dosiahnutie niečoho:
To si na seba určite hrdá, že si sa naučila bicyklovať
namiesto o sebe:
Som na teba hrdá, že si sa naučila bicyklovať,
má pre dieťa veľký význam.
Podporuje jeho sebahodnotu, vnútornú motiváciu a rastové nastavenie mysle.
Deti s takýmto nastavením mysle veria tomu, že svojou snahou môžu dosahovať veci, ktoré chcú dosiahnuť. Neboja sa zlyhania a toho, že sa im nebude dariť, čo im umožní púšťať sa aj do ťažkých úloh a väčšinu z nich aj dokončia.
Možno si teraz ešte kladiete otázku, či by ste vyjadrovanie pocitov dieťaťa nemali formulovať ako otázku: Si na seba hrdá, že si sa naučila bicyklovať? Možno to vo forme oznamovacej vety na vás pôsobí ako vynášanie súdov o pocitoch dieťaťa.
Rozumiem, že sa vám to môže zdať trochu neprirodzené. Ale je to pravdepodobne iba o zvyku. Na empatiu nie sme veľmi zvyknutí a ak ju chceme deťom prejavovať, bude to z našich úst možno niekedy znieť kostrbato.
Empatia je schopnosť vcítiť sa v bezprostrednej komunikácii do duševného stavu druhého človeka a na základe tohto vcítenia vie vnímať jeho emócie, pocity a významy, ktoré veci a situácii priraďuje.
A my sa možno niekedy nevcítime úplne presne. Ale dieťa nás určite opraví, ak mu ponúkneme nepresné vnímanie toho, čo prežíva. My niečo ponúkneme, ono to preskúma a ak mu to nebude sedieť, povie, že to tak nie je.
Ale pri pozitívnych emóciách sa väčšinou triafame. Pri tých negatívnych je väčšia šanca, že to neodhadneme – mne sa to už viackrát stalo, že som pomenovala smútok a dieťa povedalo, že Nie, ja sa nehnevám, ja som smutná.
Držím vám palce pri vnímaní toho, čo vaše deti prežívajú.
S láskou a úctou,
Jana Mladá
