Je všeobecne známe, že súčasťou zodpovednosti za svoj život je aj zodpovednosť za svoje pocity a emócie. Aj keď mnohí si na seba berú aj zodpovednosť za pocity druhých ľudí – je to jedna zo stratégií, ktorú si osvojili v detstve, pravda je taká, že zodpovední sme iba za svoje vlastné pocity a emócie.
Čo sa týka zodpovednosti za emócie druhých, určite je dôležité neostať iba pri tom, že sa nás netýkajú. Ak by sme ostali, v našich vzťahoch by chýbala emočná blízkosť. Ako to teda urobiť, aby sme zodpovednosť za emócie druhých nechali na nich a zároveň aj pestovali blízkosť vo vzťahoch, si môžete prečítať tu.
V tomto článku budem písať o tom, čo znamená prevziať zodpovednosť za svoje emócie a pocity.
Mnoho ľudí vníma prevzatie zodpovednosti za svoje emócie tak, že si môžu vybrať, či nejakú emóciu alebo pocit zažijú.
Byť zodpovedným za svoje emócie pre nich znamená, že sa môžu sami rozhodnúť, či sa budú hnevať alebo nie, či sa budú báť alebo nie alebo či budú smutní, alebo nie.
Takto to ale nefunguje. Áno, môžeme sa (niekedy) rozhodnúť sa, či svoje emócie prejavíme a ukážeme navonok, ale to je niečo iné. Aj keď sa rozhodneme pre potlačenie svojich emócií, neznamená to, že v nás nevznikli.
Vznikli a my sme si nemohli vybrať, či sa tak stane, alebo nie. Nemáme schopnosť vybrať si svoje emócie. Emócie si totiž vyberajú nás a vyplýva to z ich podstaty.
Emócie vznikli v priebehu evolúcie ako mechanizmus slúžiaci na to, aby sme mohli rýchlo reagovať na hrozby vo svete okolo nás.
Vznikli v čase, kedy bol svet okolo nás veľmi nebezpečný, bol plný predátorov, rôznych prekážok, ktoré sme museli prekonávať a rôznych cudzích ľudí, ktorí mohli mať zálusk na niečo naše. A práve emócie spolu so stresovou reakciou, ktorú v tele spustili, nám pomáhali v tom nebezpečnom prostredí prežiť.
Strach nám slúžil na to, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu a hnev zase na to, aby sme si uchránili svoje hranice a aby sme prekonali prekážky. Stresová reakcia, ktorú tieto emócie v tele spustili, sa postarala o to, aby sme mohli ujsť, útočiť alebo ustrnúť. A to všetko sa muselo udiať rýchlo.
Ak by sme do emócií mali zapojiť rozhodovanie, za čo je zodpovedná mozgová kôra, už by to rýchle nebolo a my by sme nemuseli prežiť, a tým pádom ani odovzdať svoje gény potomstvu.
Tento emočno-stresový záchranný mechanizmus v nás funguje i dnes, hoci svet okolo nás už ani zďaleka nie je také nebezpečné miesto. Nehrozí nám reálne už takmer nič z toho, čo nám hrozilo voľakedy. Nečíhajú na nás predátori za kríkmi, nenapádajú nás príslušníci cudzích tlúp, aby nám zobrali jedlo, či územie, a ani prekážky na našej ceste nemusíme odstraňovať svojimi rukami. Dalo by sa povedať, že rýchle reakcie ako útok, útek, či ustrnutie už ani nepotrebujeme.
Ešte však bude musieť prejsť niekoľko tisíc rokov, aby sa zmenili emócie tak, aby boli adekvátne hrozbám, ktorým čelíme dnes. Pretože hrozby máme stále, len sa zmenili.
A práve s hrozbami súvisí prevzatie zodpovednosti za svoje pocity a emócie.
Kým hrozby v časoch, kedy emócie vznikali, súviseli s naším prežitím hlavne vo fyzickom svete, dnešné hrozby súvisia s našimi vzťahmi a s našou sebahodnotou.
Väčšina z nich vznikla v detstve, kedy nám rodičia neuspokojovali úplne ideálne naše psychické potreby. Uverili sme tomu, že nám hrozí opustenie, odmietnutie, zlyhanie, bezmocnosť, či nedostatok. Tieto podvedomé a často vôbec nerozpoznané hrozby z detstva, z ktorých sa dnes najčastejšie stretávam so ZLYHANÍM a ODMIETNUTÍM, aktivujú naše emócie strach a hnev spolu so stresovou rekciou aj v dospelosti. Stačí, aby sme zažili niečo, čo nám tie ohrozujúce situácie z detstva pripomína.
Našťastie s týmto vieme niečo urobiť. To, či určitú emóciu zažijeme, alebo nie, ovplyvniť nevieme, ale vieme zmeniť silu a vplyv hrozieb, ktorým sme uverili v detstve.
Toto je prevzatie zodpovednosti za svoje emócie. Keď si zvedomíme svoje hrozby a vezmeme im ich moc. Keď sa postaráme o to, aby sme zo svojho sveta odstránili iracionálne hrozby, pretože v dospelosti nám skutočne nehrozí ani zlyhanie, ani odmietnutie, ani opustenie. Bezmocnosť a nedostatok možno niekedy reálne hrozia, ale nie je to nič, čo by sme neprežili.
Všetko sú to „veci“, ktoré nám zabezpečujú skúsenosti potrebné pre náš rast. „Veci“, ktoré nás zoceľujú a posúvajú vpred.
Ale kým sa tak stane, kým si zo svojho života odstránime nereálne hrozby, znamená prevzatie za svoje emócie a pocity niečo iné. Znamená to, že prevezmeme zodpovednosť za svoje správanie a činy, ktoré urobíme voči sebe, či voči druhým na popud svojich emócií. Konkrétne to znamená, že sa za svoje správanie ospravedlníme a urobíme nápravu.
Strachom totiž najviac ubližujeme sebe tým, že nežijeme naplno tu a teraz, a hnevom zase najviac ubližujeme druhým. Teda ak ho nepotláčame. Ak ho potláčame, tak zase ubližujeme sebe.
Je teda naozaj dôležité vedieť vnímať svoje emócie, vedieť ich vyjadrovať vyvážene a umiernene bez zbytočných nekontrolovateľných výlevov. Aby sme si zachovali svoje zdravie a aj zdravie vo svojich vzťahoch.
Ak je toto vaša téma a neviete si s tým rady, rada vám pomôžem svojim sprevádzaním. Rada spolu s vami odhalím vaše hrozby, aby sme ich vytiahli na svetlo sveta a zbavili ich moci nad vami.
Photo by Sydney Sims on Unsplash
