Ako deti správne chváliť alebo fixné a rastové nastavenie mysle

Reaguje vaše dieťa na to, keď sa mu niečo nedarí, plačom alebo hnevom? A vy netušíte, odkiaľ sa v ňom také prudké reakcie berú a ani ako na ne reagovať? Nie ste v tom sami. Čítajte ďalej a dozviete sa, ako ho svojimi reakciami nedeptať ešte viac a prečo to vlastne má takto.

Po bližších rozhovoroch s rodičmi, ktorí to tak majú, som zistila, že jednu vec majú všetci spoločnú. Tá vec sú POCHVALY. Títo rodičia svoje deti chvália nejako takto:

Ty si ale šikovný; Si šikulka; Super si to urobila; Ty si múdry chlapec; Si veľmi inteligentné dievča; Fíha, ty máš talent…

Uvedomujem si, že aj mne samej idú z úst automaticky, keď som so svojimi malými neterkami. A keď sedím niekde pri ihrisku alebo detskom kútiku (moja obľúbená činnosť), počúvam pochvaly tohto typu z každej strany.

Ono to vyzerá celkom dobre, generácia dnešných detičiek si užije oveľa viac pochvál, ako si užili ich rodičia. Mnohí dospelí v detstve počúvali skôr kritiku než pochvaly, a tak niet divu, že sa snažia dať svojim deťom to, čo oni nedostali. Na prvý pohľad to vyzerá ako naozaj pozitívny trend vo výchove. Má to však jeden háčik. Alebo vlastne dva.

V čom sú pochvaly zradné?

Háčik 1

Tieto pochvaly sú priame hodnotenie dieťaťa. Síce pozitívne, ale hodnotenie. A hodnotenie sa vždy zapíše do sebahodnoty.

Možno si teraz hovoríte, že veď to je dobré, že dieťa uverí tomu, že je šikovné. Ale ak ho za niečo zhodnotíme pozitívne, niekde za rohom hrozí aj negatívne hodnotenie. Dieťa podvedome tuší, že to negatívne hodnotenie hrozí za to, že sa mu niečo nepodarí. A tak sa toho začne báť a zo zlyhania sa stane strašiak.

Háčik 2

Takéto pochvaly vytvárajú v deťoch fixnú predstavu, že šikovnosť, múdrosť a talent sú ich nemennou súčasťou, čo znamená, že veci by im mali ísť ľahko a bez námahy. Volá sa to FIXNÉ nastavenie mysle. A presne toto je dôvod, prečo deti prejdú do bezmocnosti, keď sa im nedarí. Im sa predsa má dariť, veď sú šikovné. To, že sa im nedarí, rúca tento ich obraz pred sebou a pred druhými.

Dieťa s fixným nastavením mysle bude najskôr veľmi dramaticky prežívať svoje nezdary, potom sa ťažším úlohám bude radšej vyhýbať a postupne sa naučí prokrastinovať. Vždy bude mať naporúdzi niekoho alebo niečo, na koho ukáže prstom a kto bude môcť za to, že jemu sa nedarí. Len aby to nebolo na ňom, pretože to by o svoj status šikovného prišiel.

Našťastie je tu možnosť nahradiť pochvaly OCENENIAMI.

Tak môžete vytvoriť RASTOVÉ nastavenie mysle. Takéto nastavenie je oveľa užitočnejšie pre budúcnosť vašich detí, pretože deti s takým nastavením neveria ničomu fixnému o sebe, ale veria tomu, že seba a aj svoje schopnosti môžu stále rozvíjať.

Rastové nastavenie mysle vzniká tým, že sa rodičia zameriavajú na to, ČO dieťa urobilo preto, aby niečo dosiahlo. Nie na to, aké dieťa JE.

Ocenenia vyzerajú nejako takto:

Vidíš, dokázal si to; Vidím, že si nevzdal a robil si na tej úlohe, až kým sa ti to podarilo; Veľmi sa mi páči, aké farby si vybral; Podarilo sa ti to úplne samej; Uložiť všetky tie hračky vyžadovalo od teba veľa vytrvalosti, však?

Ak teda chcete, aby vaše deti neboli frustrované z každého nezdaru, oceňujte ich snahu, úsilie, vytrvalosť, precíznosť, dôvtipnosť, či trpezlivosť. Oceňujte všetko, čo musia vaše deti vynaložiť na to, aby vytvorili svoje „dielo“.

Okrem toho, že ich myseľ tak nastavíte na rast, naplníte im jednu z univerzálnych ľudských potrieb, a to POTREBU OCENENIA A UZNANIA. O jej uspokojenie sa snažíme celý život.

Ak teda budete svoje deti oceňovať namiesto chválenia, budú veriť tomu, že svojou snahou môžu dosiahnuť všetko. Strach zo zlyhania ich nebude blokovať, keď sa im nebude dariť, a pokojne sa budú púšťať aj do ťažkých úloh a väčšinu z nich aj dokončia. A keď nebudú niečo vedieť, nebudú sa báť spýtať. A to je skvelý základ ich sebadôvery a vnútornej motivácie.

Možno už vnímate u svojich ratolestí fixné nastavenie mysle a chceli by ste začať vytvárať rastové nastavenie. Možno ste už s oceneniami začali, ale akosi sa vám zdá, že nezaberajú a vaše deti stále nevedia svoje nešťastie z nezdaru zvládať.

Je možné, že to viazne kvôli vašim reakciám na ich frustráciu. Väčšinou totiž rodičia reagujú nejako takto:

Nevadí, že sa ti nedarí; Ale veď je to dobré; Nemusíš kvôli tomu plakať; Ja ťa ľúbim, aj keď sa ti nedarí a tak podobne.

Tieto reakcie však idú PROTI deťom, PROTI ich prežívaniu. Necítia sa vtedy ani milované, ani prijaté. A nemajú uspokojenú ďalšiu z univerzálnych potrieb, a to POTREBU mať uznané svoje emócie a potreby. Uznané znamená, že tu môžu byť, že ich neodmietate a že nechcete, aby okamžite zmizli.

Ak svoje dieťa presviedčate, že je v poriadku, že sa mu nedarí, alebo keď mu hovoríte im, že sa nemá cítiť tak, ako sa cíti, uverí tomu, že niečo s ním nie je v poriadku a postupne sa aj ono samé začne v týchto emóciách odmietať.

Ako by teda mohlo vyzerať UZNANIE v prípade, že vaše dieťa plače alebo sa hnevá, keď sa mu niečo nedarí alebo keď prehráva?

Prv než mu niečo poviete, postarajte sa o seba. Áno, bolo by fajn, keby vaše dieťa teraz neplakalo. Prijmite, že plače alebo sa hnevá, upokojte svoju emóciu a potom sa skúste pozrieť na svet jeho očami.

Jeho emócia je oprávnená, on nevie momentálne ináč reagovať, než krikom a plačom. Veď ono chcelo ten obrázok ináč nakresliť, krajšie. Ono chcelo predsa vyhrať.

UZNANIE JEHO EMÓCIE znamená, že ju nechcete meniť: ROZUMIEM, že sa teraz hneváš, že si smutný; Rozumiem, že sa ti to nepáči (veď jemu sa to môže nepáčiť, nie?).

Podeľte sa s ním o zážitok, kedy ste sa aj vy hnevali, keď sa vám nedarilo. A vetu, že svoje dieťatko máte radi, aj keď sa mu nedarí, môžete pokojne vynechať.

Vaše dieťa nepotrebuje, aby ste ho mali radi, keď sa mu nedarí. Ono potrebuje, ABY STE HO MALI RADI, AJ KEĎ PREŽÍVA TIE INTENZÍVNE EMÓCIE, keď sa mu nedarí.

Dieťa sa totiž s tou emóciou stotožňuje. Uznáte mu emóciu, uznáte jeho. A to je pre neho najdôležitejšie. Keď jeho emócie zvládnete vy, zvládne ich aj ono.

Deťom najviac pomôžete, keď im budete vzorom 

Želám vám veľa trpezlivosti a zhovievavosti na vašej ceste vytvárania rastového nastavenia mysle vašich detičiek. A aby ste im mohli ísť vzorom, je dobré rozpoznať aj svoje nastavenie.

Je totiž dosť možné, že aj vy sami máte fixné nastavenie mysle. Ak ste si ho u seba rozpoznali a chceli by ste ho zmeniť, rada vám s tým pomôžem. Seba som už výrazne prenastavila.

Mala som tiež fixné nastavenie mysle, hoci ma rodičia veľmi nechválili. Chválili ma však v škole, pretože som bola jedna z najlepších žiačok. Nebola som frustrovaná navonok, nehádzala som sa o zem a ani som neničila veci, keď sa mi nedarilo, ale vždy som sa vyhovárala na vonkajšie okolnosti a vo vnútri ma to veľmi trápilo. A mala som aj problémy s dokončovaním vecí, pretože som sa bála, že to nebude dobré a teda že zlyhám.

Dnes, keď som maľovala slimačiu ulitu, ozvali sa vo mne pozostatky môjho fixného nastavenia. Išlo to totiž ťažšie, než som očakávala a navnímala som v sebe nutkanie skončiť a celú ulitu aj fixky strčiť dakam dozadu do šuflíka. Nepočúvla som, pretože viem, že nutkania sa nepočúvajú.

Skúsenosť s fixným nastavením mám aj u syna – okrem iného som sa oň postarala výberom školy, ktorá má pochvalu v názve – Škola pre mimoriadne nadané deti. Naozaj mu pomohla k tomu, aby bol  „majster“ prokrastinácie a jednoduchých riešení. Nuž, má na čom pracovať.

Viete, ako je nastavená vaša myseľ? Možno vám pomôže aj tento článok o vnútornom kritikovi

S láskou a úctou,

Janka Mladá