Alebo aj o fixnom a rastovom nastavení mysle.
Mnohí rodičia sa stretávajú s prudkými reakciami zlosti u svojich detí, keď si s niečím nevedia rady. Nielenže vtedy nevedia ako reagovať, často vôbec nechápu, kde sa v ich deťoch také prudké reakcie berú.
Po bližších rozhovoroch s rodičmi som zistila, že robia jednu vec, ktorá ich deti k takým reakciám vedie.
Tá vec sú POCHVALY.
Títo rodičia svoje deti chvália nejako takto:
Ty si ale šikovný, Si šikulka, Si super, Ty si múdry chlapec, Si veľmi inteligentné dievča, Fíha, ty máš talent.
Takéto pochvaly vytvárajú v deťoch fixnú predstavu, že šikovnosť, múdrosť a talent sú ich nemennou súčasťou, čo znamená, že veci by im mali ísť ľahko a bez námahy. Toto sa volá FIXNÉ nastavenie mysle. A presne toto môže byť dôvod, prečo takto chválené deti prejdú do bezmocnosti, keď sa im nedarí. Akoby to, že sa im nedarí, rúcalo tento ich sebaobraz. Boja sa akéhokoľvek zlyhania, pretože zlyhanie by im mohlo vziať nálepku, že sú šikovné.
Toto je prvý stupeň fixného nastavenia mysle. Ďalší je ten, že si deti začnú vyberať ľahšie úlohy a ak nebudú mať na výber a budú mať pred sebou ťažšiu úlohu, budú ju odkladať. Postupne sa z nich môžu stať majstri prokrastinácie.
A časom aj majstri výhovoriek. Pretože keď sa deťom s takýmto nastavením mysle nebude dariť, budú sa hľadať dôvody svojich zlyhaní mimo nich, vo vonkajšom svete. Vždy za to bude niekto iný vinný.
Popri fixnom nastavení mysle existuje aj RASTOVÉ nastavenie mysle. Pre budúcnosť vašich detí je oveľa užitočnejšie.
Prečo?
Pretože deti s takým nastavením neveria ničomu fixnému o sebe, ale veria tomu, že seba a aj svoje schopnosti môžu stále rozvíjať.
Rastové nastavenie mysle vzniká tým, že sa vo svojich pochvalách rodičia zameriavajú na to, ČO dieťa urobilo PRE TO, aby dosiahlo to, čo dosiahlo. Nie na to, aké dieťa JE.
Také pochvaly vyzerajú nejako takto:
Vidím, že si bol trpezlivý, kým si nakreslil takýto obrázok.
Vyriešenie tejto úlohy ťa stálo asi veľa času, však?
Oceňujem tvoju vytrvalosť, precíznosť, dôvtipnosť a tak podobne.
A to vlastne nie sú pochvaly. Sú to OCENENIA.
Potreba ocenenia a uznania je jednou z univerzálnych ľudských potrieb a všetci sa celý život snažíme o jej naplnenie. Ak teda budete svoje deti oceňovať za ich snahu, úsilie a vynaloženú prácu, tak im nielenže túto potrebu naplníte, ale aj v nich vytvoríte RASTOVÉ NASTAVENIE MYSLE a nedáte priestor strachu zo zlyhania.
Deti s takýmto nastavením mysle veria tomu, že svojou snahou môžu dosiahnuť všetko. Strach zo zlyhania ich nebude blokovať, keď sa im nebude dariť, a pokojne sa budú púšťať aj do ťažkých úloh a väčšinu z nich aj dokončia.
A na záver možno ešte malá podpora, ako môžete reagovať spájajúco voči svojmu dieťatku, keď sa bude hnevať za to, že sa mu niečo nedarí.
Bežne v takých situáciách reagujú rodičia nejako takto:veď sa nič nestalo,
veď si to pekne nakreslil,
dobre si to urobil,
nemusíš plakať kvôli tomu,
nemusíš vyhrať,
nemusíš byť prvý…
Väčšinou hovoria rodičia tieto slová milo, bez kriku a stretla som sa aj s tým, že dodajú uistenie o tom, že svoje dieťa ľúbia, aj keď sa mu nedarí.
Na prvý pohľad to vyzerá dobre, ale má to jeden háčik. Cez zápory typu: NEmusíš plakať, NIČ sa NESTALO vášmu dieťatku hovoríte, že to, čo práve prežíva, by nemalo prežívať. A že sa vlastne nestalo to, čo jemu dáva dôvod na jeho emóciu. Vy jeho emóciu (hnev alebo smútok) odmietate. A navyše, ak ste vnútorne nervózni z toho, čo vaše dieťa prežíva, dieťa bude vnímať aj vašu emóciu. Aj keď sa pri tom usmievate a komunikujete s ním milým hlasom. V jeho vnútri narastie zmätok: Nielenže si ja o sebe myslím, že som na nič, ani mama so mnou nie je spokojná.
Vaše dieťa vtedy potrebuje niečo iné. V prvom rade je to UZNANIE emócií, ktoré prežíva. Na to, aby ste mu ho vedeli dať, sa potrebujete postarať sami o seba
Áno, bolo by fajn, keby vaše dieťa teraz neplakalo, ale realita je iná. Cez PRIJATIE toho, že plače alebo sa hnevá, upokojte svoju emóciu a potom sa skúste pozrieť na svet jeho očami.
Jeho emócia je oprávnená, ono nevie momentálne ináč reagovať, než krikom a plačom. Veď ono chcelo ten obrázok ináč nakresliť, krajšie.
A takto môžete jeho emócie UZNAŤ:
ROZUMIEM, že sa teraz hneváš. Asi si smutný. Plačeš preto, lebo sa ti ten obrázok nepáči (veď jemu sa to môže nepáčiť, nie?).
Môžete mu povedať, že aj vy sa niekedy hneváte, keď sa vám nedarí. Skúste nájsť nejaký zážitok, ako ste reagovali, keď sa vám niečo nedarilo. Podeľte sa s ním o to.
A hlavne, nemusíte mu hovoriť, že ho máte radi, aj keď sa mu nedarí.
Vaše dieťa nechce, aby ste ho mali radi, keď sa mu nedarí. Ono chce, aby ste ho mali radi, aj keď prežíva tie intenzívne emócie, keď sa mu nedarí. A to bude cítiť práve cez UZNANIE jeho emócie. Ono sa totiž so svojou emóciou stotožňuje. Ak mu ju uznáte emóciu, uznáte vlastne aj jeho. A to sa počíta najviac, pretože to je SPOJENIE.
Ak cítite, že s uznávaním emócií vašich detí, či s udržiavaním spojenia s nimi, má trhliny, príďte ku mne na terapiu a poriešte si svoju sebahodnotu. Lebo svojim deťom odovzdáte len to, čo máte v sebe vy.
