O snahe vždy efektívne využiť čas a aj o tom, kedy máme naozaj niečo vyriešené.
Snahu Vždy efektívne využívať svoj čas má v sebe mnoho ľudí. Aj ja medzi nich patrím. Teda, ešte pred pár dňami som si myslela, že už nepatrím, ale ako som zistila, prítomný čas je stále na mieste.
Posledné dni som sa s týmto presvedčením stretávala aj u svojich klientov. A takmer do jedného sme to mali v detstve podobné.
Rodičia nás neradi videli pri ničnerobení. Ničnerobenie bolo podľa nich všetko, čo nebolo spojené s činnosťou s nejakým výsledkom. U nás doma boli takého činnosti napríklad čítanie knihy alebo pozeranie telky. Keď ma otec pri nich pristihol, hneď prišli výčitky: Čo sa tu flákaš? Prečo nič nerobíš? Nemáš sa čo učiť? Nemáš čo pomôcť mame? Nemáš čo na práci? Choď si radšej upratať izbu…
Ak sa dieťaťu stáva, že nejaká činnosť sa jeho mame alebo otcovi nepáči a svoju nevôľu vyjadria hnevom (výčitky, kritika, hodnotenie a krik sú vždy prejavom hnevu), v podvedomí dieťaťa sa spustí alarm:
Keď sa na mňa hnevajú, znamená to, že ma nemajú radi. A keď ma nemajú radi, znamená to, že nie som dosť dobré.
Takto to bohužiaľ vnímame už od detstva. Keď z niekoho ide hnev, necítime z neho lásku a ako malé deti to nevieme oddeliť od svojej osoby. Nevieme si uvedomiť, že sa im nepáči iba naša činnosť, ale vztiahneme si hnev na seba. Hnev rovná sa Nie som dosť dobré.
Nie som dosť dobré nie je príjemný pocit – často je to zmes pocitu viny a zahanbenia. Keďže v nás silno funguje jedna univerzálna psychická túžba, a to cítiť sa príjemne a vyhýbať sa nepríjemným pocitom a bolesti, podvedome sa naštartujeme urobiť niečo, čo v nás vyvolá príjemný pocit. V priamom kontakte s rodičom a jeho hnevom je to naplnenie jeho potreby – teda dieťa okamžite začne robiť to, čo ulahodí rodičovi. A v dlhodobom horizonte začne dieťa pracovať na tom, aby sa vyhlo hnevu rodiča.
V praxi to znamená, že nič nerobiť bude iba v neprítomnosti rodičov, ak vôbec. Oveľa pravdepodobnejšie je, že si vždy najskôr splní povinnosti a ničnerobenie bude ako za odmenu.
Až sa z toho stane PROGRAM alebo STRATÉGIA na to, aby sme sa cítili hodnotní. V tomto prípade je to program VNÚTORNÝ POHONIČ.
Neuvedomujeme si, že to robíme, ale prezradia nás slová a činy. Buď pri niektorých príležitostiach zo seba vypúšťame slová ako Toto je neefektívne využitie času, Čas treba využívať efektívne, alebo proste stále niečo robíme a až na konci dňa padneme do postele totálne vyčerpaní. A medzitým sú rôzne medzistavy, napríklad, že sa cítime nesvoji, keď nemáme čo robiť alebo keď nič nerobíme. Lebo len tak vylihovať sa predsa nemôže. Niekde vo vnútri sa ozýva ten rodičovský hlas, Neflákaj sa tu, treba robiť niečo užitočné, akurát že už nie cez slová, ale cez nutkanie a snahu využívať čas efektívne.
Ak je toto aj vaša téma, tak asi viete, že to má aj pozitívnu stránku – to, že si viete dobre zorganizovať čas. Ak sa však často neviete zastaviť a ak sa hneváte sami na seba, keď vám niekedy vaša perfektná organizácia zlyhá, alebo keď sa stále snažíte všetko preorganizovávať, to je už negatívna stránka tejto stratégie.
Jediný spoľahlivý ukazovateľ, ako to naozaj máte, je Život. Keď niečo veľmi nechcete – a vy nechcete čas len tak preflákať, tak vám to život pekne servíruje s názvom lekcie Pusti svoj program.
Meškajú vám spoje, dostávate sa do kolón alebo sa rušia dohodnuté veci. Veci, ktoré si parádne zorganizujete, niekto alebo niečo naruší. Možno si poviete, no a čo, veď sa nič také nedeje. Pohromžíte si v kolónach, ponadávate na tých, čo niečo zrušia, alebo sa budete hnevať na seba, keď vám niečo nevyjde.
Lenže stavy hromženia a nespokojnosti nie sú pre vás prospešné. A ani pre vaše vzťahy. Ste v odpore s tým, čo sa deje a to vždy naruší vašu vnútornú rovnováhu. V dlhodobom horizonte sa to zaručene niekedy prejaví na vašom zdraví.
Riešením je DOVOLIŤ si robiť to, čo ste si zakázali, pretože vám to prinášalo hnev vašich blízkych. Ako prvé si ale musíte priznať, že tento vzorec v sebe máte a uvedomiť si, kedy vás ovláda. A potom sa už len nenechať ovládať.
Keď si budete vedomí svojich činov, tak budete vedieť rozlíšiť, prečo veci robíte. Či preto, lebo chcete, alebo preto, lebo sa snažíte nepreflákať čas. Keď zistíte, že vaša motivácia je Nemôžem preflákať čas, tak sa môžete niekedy rozhodnúť, že MÔŽETE a preflákate. Pretože pravda je naozaj taká, že čas NEMUSÍTE využívať vždy iba efektívne.
A ako som nedávno zistila na vlastnej koži, vyriešené máte až vtedy, keď VÁM BUDE ÚPLNE JEDNO, či nejaký čas preflákate alebo nie.
Lebo ak síce prijmete to, že ste v kolóne a pri prvej možnej príležitosti odbočíte, ešte stále sa SNAŽÍTE a idete v duchu vášho programu. A život vám to ukáže tým, že buď aj tam bude kolóna, alebo sa budete presúvať ešte dlhšie, než by vám to trvalo v kolóne.
Ak bude záver, že radšej som nemal nič robiť, tak stále idete podľa programu.
Mne sa presne toto stalo nedávno. Nebolo to o kolóne, ale o zrušených stretnutiach. Zrušené stretnutia ma teda už nerozhádžu, ľudia sú niekedy chorí alebo sa im zmení situácia a nemôžu prísť.
Ten nedávny skúškový deň som mala naozaj všetko perfektne zorganizované. Jedno stretnutie striedalo druhé. Pána, s ktorým som riešila podpis zmluvy spojený s prevodom peňazí a ktorý trval na stretnutí v nákupnom centre, aby sme mohli ísť do banky, som presvedčila, že prevod urobím cez internet a že zmluvy podpíšeme u mňa v kancelárii.
Lenže pani, ktorá mala prísť po ňom, musela naše stretnutie zrušiť, lebo jej ochorelo dieťa. Mne tak vzniklo hluché trojhodinové miesto. A to mi teda prišlo ako dosť veľa na preflákanie. Tak som sa snažila pána posunúť čo najbližšie k ďalšiemu stretnutiu, ale nemal na to možnosti. Horko-ťažko som ho posunula o polhodinu neskôr.
Svoj hluchý čas som si znížila zo 3 na 2,5 hodiny. Čo už, povedala som si, že sa pôjdem najesť. Hoci, napadlo mi, že to ešte nejako poposúvam, ale už som to nechala tak.
V dohodnutom čase však pán neprichádzal. Bolo mi to divné. No len pokiaľ som nezistila, že som v tej organizačnej panike prišla o hodinu skôr. Takže moja snaha mať menej času na preflákanie sa vyvinula akosi opačne, mala som ho ešte o polhodinu viac. Kebyže nič neriešim, bolo by lepšie.
Ale tým to ešte nekončilo. Zistila som, že musím ísť aj do toho obchodného centra, pretože dajako mi ten prevod nešiel urobiť.
Vybrala som sa tam pešo, nech už teda využijem čas a urobím nejaké tie kroky. Áno, opäť mi v hlave naskočili slová využiť čas. Napadlo mi ešte, že prechádzku využijem (ach, zase to slovo) aj na to, že si overím, ako zvládam pozornosť ľudí, ktorú budem pútať cez srdiečkové okuliare, ktoré mám na fotke.
Priznám sa, že to som tak úplne nezvládla, v polovici cesty som ich nahradila klasickými. Nebola som veru uvoľnená s takým výstredným predmetom na mojom nose.
Ale ináč všetko dopadlo super. V obchodnom centre som ešte stretla kamoša, s ktorým som sa dlho nevidela a pri spoločnom obede sme sa príjemne porozprávali. Čas som síce nestrávila plodne a z pohľadu práce asi ani nebol efektívne využitý, ale bola som naozaj úplne pokojná a nič ma netrápilo. Dovolila som si preflákať čas. Už predsa viem, že NEMUSÍM VŽDY ROBIŤ IBA DAČO PLODNÉ.
Ale v ten večer mi došlo, čo mi život naozaj ukázal. Ukázal mi, že stále si žijem svoj program, že čas sa musí využívať efektívne.
Prečo?
Pretože som stále konala v snahe čas nejako využiť. Preflákaný čas som často prijímala až vtedy, keď to bola tá najposlednejšia možnosť, keď mi nevyšla snaha veci preorganizovať.
Kedy teda presvedčenie Nesmiem preflákať žiadny čas (alebo inými slovami Čas sa musí využívať efektívne) nemá na mňa vplyv?
Kľúč je v slovách NECHCIEŤ NIEČO INÉ, NEŽ JE. Alebo povedané pozitívne: Veci máme vyriešené vtedy, keď úplne prijmeme to, čo je a je nám to jedno.
A len tak mimochodom, tento program je jemnou modifikáciou programu Musím byť vždy dokonalý. A všetky programy toho typu nám robia šarapatu v živote.
Je dobré rozpoznať ich a pustiť zo svojho života. Samým nám to ide ťažko, ale spolu s emočným koučom je to jednoduchšie a príjemnejšie.
