Z časopisu Slovenka ma požiadali o rozhovor. Posúvam ho sem v troch častiach. Toto je prvá.
Máme pred sebou obdobie, ktoré nie je veľmi o radosti. Dušičky sú na prežívanie emocionálne dosť náročné. Je vôbec nejaký recept, ako zmierniť bolesť?
Keď pociťujeme nejakú náročnosť, vždy je dobré zamyslieť sa, kde v tom máme svoje nároky. Lebo doba, či obdobie nie sú samy o sebe náročné. Náročnosť im pripisujeme my. Tým, čo všetko musíme a mali by sme.
Čo všetko MUSÍTE a MALI BY STE urobiť a stihnúť v tomto období? Je to všetko naozaj nutné? Ak sa rozhodnete pustiť niektoré svoje Musím a Mal by som, môžu byť pre vás Dušičky časom stíšenia, kedy myslíte o niečo intenzívnejšie na svojich predkov a myslíte na nich s vďakou, bez krívd, či pocitov viny. Ich pamiatku si môžete uctiť aj bez toho, že s vyplazeným jazykom obehnete všetky hroby a poukladáte na ne kilá zbytočných plastov, plechov, či umelých kvetov.
Je úplne v poriadku, keď v sebe pociťujete v tomto období smútok, či bolesť zo straty, najmä ak je to čerstvejšie. Najväčší tlak si na seba vytvárame tým, že si myslíme, že to, čo cítime a prežívame, by už nemalo byť. Že už smútime pridlho, že už by sme to mali mať vyriešené. Na tieto veci neexistuje nejaká norma, každý to má ináč a všetko je v poriadku.
Ak však neustále iba trúchlite s tým, že toto sa nemalo stať alebo prečo sa to stalo, tak si opäť len vytvárate v sebe tlak. Je dôležité prestať lipnúť na minulosti, prijať zmenu a zdravo sa rozlúčiť s tými, ktorí odišli. Niekedy váš smútok nie je skutočný smútok, ale iba odpor k tomu, že sa deje niečo, čo sa vám nepáči.
Chodia za vami ubolení, často zdeptaní ľudia, ktorým pri ich riešení situácie nastavujete iný uhol pohľadu. Prečo sa veľakrát cítime nešťastne?
Ľudia sú ubolení alebo zdeptaní dvoma spôsobmi. Buď sa tak cítia preto, lebo im ubližujú druhí, alebo sa tak cítia preto, lebo sa sami niečím zožierajú, najčastejšie pocitom viny. V tom prvom prípade je dôležité, aby si človek uvedomil, že sa môže od konania druhých oslobodiť a oddeliť. Ono je to totiž tak, že nikto nám nič nerobí, tí druhí nám vždy iba ukazujú, ako to máme vnútorne nastavené, najmä čo sa sebahodnoty týka. Čím viac sa vás dotýkajú slová a činy druhých, tým máme väčší potenciál popracovať na sebahodnote.
V tom druhom prípade, keď sa ľudia cítia zdeptaní preto, lebo sa neustále z niečo obviňujú, je dôležité pochopiť, odkiaľ prichádza náročnosť na seba samého. Lebo s tým sa nikto nenarodil. Tí, čo v sebe majú neúprosného vnútorného kritika, k nemu prišli v detstve cez nároky svojich rodičov. Niektorí to v dospelosti dotiahli tak ďaleko, že sa obviňujú pomaly za všetko. Nie sú so sebou spokojní, chcú byť dokonalí vždy a všade. Dávajú sami seba pod veľký tlak, ale často to nevedia sami identifikovať. Lenže v takom tlaku sa nežije ľahko, dokonca to môže to viesť k depresiám, úzkostiam alebo k vyhoreniu.
Už len zmena uhla pohľadu dokáže v ľuďoch prebudiť nádej. Ale zmenou uhla to celé iba začína. Pretože to všetko, čo žijeme, ako sa správame, ako reagujeme, máme zautomatizované. A zmeniť svojho autopilota nejde tak rýchlo, ako by sme všetci chceli. Väčšina ľudí je netrpezlivých, majú svoje predstavy a očakávania o tom, ako by veci mali fungovať a keď tak nefungujú, tak sú ešte viac zdeptaní. Kto je netrpezlivý, má čo do činenia s vlastnou pýchou a má sa učiť pokore.
Stretla som známu, ktorá sa zdôverila, že po päťdesiatke zažívala ťažké obdobie. Odišla do zahraničia, ale ako povedala, pred sebou neutečieš. Ako sa dá pomôcť ľuďom, ktorí sa cítia opustene?
Presne tak, pre sebou neutečieme nikam. Nech sme kdekoľvek, naše myšlienky a pocity sú tam s nami.
A práve tie myšlienky a pocity sú dôležité. Dokážu nás poriadne stiahnuť dole. Náš psychický stav je výsledkom toho, čo si myslíme. Napríklad taký pocit osamelosti, ktorému uveríme, nám dokáže zmeniť celú realitu. Pozeráme sa na svet cez neho a nevidíme, koho všetkého máme pri sebe, kto nám pomáha a kto za nami stojí. Pretože sme uverili tomu, že sme osamelí.
Takže ak sa pýtaš, ako sa dá niekomu vrátiť chuť do života, tak je to o tom, že pracujeme tak trošku ako detektívi – hľadáme mentálne návyky, ktoré určujú náš život a tie nefunkčné potom nahrádzame novými, funkčnejšími. Aj nespokojnosť je len mentálny návyk, ktorému sme sa v živote naučili. A tak, ako sme sa naučili byť nespokojní, dokážeme sa naučiť byť spokojní. Vytvoriť si nové mentálne návyky. Je to, ako keď sa rozhodnete, že si na tráve vychodíte nový chodníček, pretože ten starý už doslúžil. Keď po ňom prejdete prvýkrát, ešte neostane viditeľný. Ale ak po ňom prejdete viackrát, začne sa zviditeľňovať. A keď ho už budete používať natrvalo, tak ten starý chodníček zarastie a zmizne. Takto to funguje aj v našej hlavičke. Každý návyk je iba prepojenie neurónov v našom mozgu. Tie dlhodobé návyky sú ako diaľnice, po ktorých idú všetky nervové vzruchy. Preto vždy reagujeme po starom. Ale keď začneme uvažovať po novom, začnú sa nám prepájať nové neuróny. A jedného dňa sa môžu stať diaľnice z nich.
