O práve na hnev a o tom, čo nám hnev chce naozaj povedať

Vetu: „Ja predsa mám právo na svoj hnev,“ som počula už veľakrát. A môžem povedať, že súhlasím. Na svoj hnev má každý právo. Ale ako som zistila, mnohí si pod právom na svoj hnev predstavujú aj právo na svoje výčitky, kritiku, manipuláciu, ignoráciu, trestanie, či iné konanie, ktoré z hnevu pramení. A tu už nesúhlasím.

Máte právo na svoj hnev, ale nemáte právo ním ubližovať druhým ľuďom. Buď tým, na ktorých sa práve hneváte, alebo tým, ktorí vám prídu do cesty neskôr a v podstate za váš hnev nijako nemôžu. Alebo v konečnom dôsledku sebe, keď svoj hnev zo strachu pred konfliktom alebo odmietnutím, obrátite do seba.

Všetko, čo z hnevu robíte, druhým ubližuje. A na to naozaj právo nemáte. Možno mi budete namietať, že tí druhí väčšinou tiež reagujú na váš hnev svojím hnevom. Áno, pokiaľ ľudia nevedia pracovať so svojím hnevom, tak na vašu výčitku budú reagovať obranou alebo útokom, na kritiku kritikou a na vašu ignoráciu ignoráciou. Ale to neznamená, že si navzájom neubližujete a že to tak má byť. Všetky reakcie, ktoré sú podmienené hnevom, vás od druhých vzďaľujú a bránia medzi vami prúdeniu lásky.

Je dobré o hneve vedieť,

že často je to iba krycia emócia, ktorá nám pomáha necítiť strach (či už zo zlyhania, odmietnutia, opustenia alebo bezmocnosti). Strach nechceme cítiť, pretože to je naozaj nepríjemný pocit – báť sa, že zlyhám, že ma niekto opustí alebo odmietne, a tak radšej prejdeme do hnevu. Hnev nám totiž dáva zdanlivú silu. Cítime sa v ňom nezraniteľní, väčší, silnejší. Necítime vtedy svoj strach, svoju bolesť. Ale pokiaľ nepochopíme, kedy a ako hnev vzniká, vždy nás hnev zasiahne až do našej najhlbšej podstaty. A náš hnev zasiahne toho druhého.

Ako teda naložiť s právom na svoj hnev?

Áno, máte na hnev právo. Je to emócia a emócie sú pre ľudí úplne prirodzené. Ale berte svoj hnev iba ako KONTROLKU v hlave. Kontrolku, ktorá vám hovorí, že sa MÁTE SPOJIŤ SAMI SO SEBOU.

Nie nadarmo sa hovorí, že človek JE HNEVOM CELÝ BEZ SEBA. Hnev vás naozaj od seba odpojí. Veď mnohí sa čudujú, že čo všetko porobili v hneve a že to bolo úplne mimo ich kontrolu. Takže o sebe zjavne vtedy nevedeli.

Čo presne znamená, že sa máte spojiť sami so sebou?

Že si začnete klásť otázky a budete si na ne dávať odpovede.

Čo sa deje ináč, než by som si predstavoval/a?

Akú potrebu nemám neplnenú?

Kto mi ju má naplniť?

Môžem ho o to požiadať?

Ak z nejakého dôvodu nemôžem, je tu ešte niekto, kto mi tú potrebu môže naplniť? Môžem si ju naplniť sám/sama?

Alebo dokážem pustiť naplnenie tejto potreby? Dokážem prijať, že TERAZ ostane nenaplnená?

Cez odpovede na tieto otázky váš hnev stratí na svojej intenzite. V podstate mu takto dovolíte, aby cez vás prešiel a sám odoznel. Pretože emócie fungujú takto – vzniknú a zaniknú, ak im do toho nejako nevstúpime.

A ešte jedna vec. Možno najťažšie pre vás bude to, že na niektorých potrebách budete musieť prestať lipnúť. Celkovo to máme s potrebami, predstavami, či očakávaniami nastavené zle. Máme ich nastavené NÁTLAKOVO, ale mali by sme ich mať nastavené ako UPREDNOSTŇUJÚCE.

Nátlakové nastavenie potrieb znamená, že trvám na tom, že majú byť naplnené. Že tlačím na tých, ktorí mi ich majú naplniť, aby mi ich naplnili. A keď nenaplnia (na to majú právo), tak sa na nich hneváme. A ak naplnia, tak ani vďační nie sme. Tvárime sa neutrálne, veď to je predsa samozrejmé, že to pre mňa urobil, veď je to môj manžel, mama, brat, dieťa ….

Uprednostňujúce nastavenie je také, že vy iba uprednostníte, keď vaše potreby budú naplnené. Ak nebudú, váš svet sa nezrúti, budete v pohode tak, či tak. Ak budú naplnené, budete ešte aj vďační. Pretože tak to má byť. Nikto na tomto svete nie je povinný napĺňať vaše potreby, jedine vy sami. Ak to teda niekto pre vás urobí, je fajn sa mu poďakovať. Cítite ten obrovský rozdiel?

Poviem vám, že čím menej budete mať vo svojom svete potrieb, ktoré majú napĺňať druhí ľudia a z tých, čo ostatnú, čím viac bude iba uprednostňujúcich, tým jednoduchší a pokojnejší bude váš život.

Zdá sa vám to ťažké? Nuž, ľahké to nie je, ale je to úžasná sebaspoznávacia cesta, na ktorej postupne odhadzujete bremená a kráča sa vám stále ľahšie a radostnejšie.

Tak čo myslíte? Stojí za to spoznať sa cez svoj hnev, aby ste konečne prestali ubližovať? Ak cítite, že áno, príďte sa ku mne naučiť spájať sami so sebou a pomeniť nastavenia svojich potrieb z nátlakových na uprednostňujúce.

Uľahčíte život sebe i ostatným♥