Alebo niečo o príležitostne hysterických mamách… a aj o tom, prečo sa také stávajú práve s deťmi.
„Prečo tak rýchlo strácam POKOJ, keď moje dieťa VZDORuje?“
„Prečo ma nahnevá, keď moje dieťa nerobí to, čo od neho chcem?“
„Prečo nedokážem nájsť tú polsekundu, počas ktorej by som si vybrala inú reakciu, než HNEV?“
Mnohé mamičky si často kladú takéto otázky. Vedia, že ich hnev je zbytočný a že sa tak správať nechcú. Ale prevalcuje ich to skôr, než si stihnú uvedomiť, že majú aj iné možnosti. A mnohé sa považujú za emočne celkom vyrovnané osôbky, ale s deťmi im to nejako neplatí. S deťmi sa niekedy začínajú vnímať ako HYSTERICKÉ.
Ja som si tiež zažila také hysterické mamičkovské obdobie. A dnes už viem, PREČO.
Ako dieťa som vyrastala v prostredí, kde nebolo možné slobodne prejavovať svoje emócie (najmä tie negatívne, ale nie len tie). Bola som za ne trestaná (áno, aj zahriaknutie, či krik je pre dieťa trest), a tak som sa svoje emócie naučila potláčať. V podstate sa podarilo udržiavať pod pokličkou všetky, až na hnev. Ten bolo ťažké potlačiť. Ale musela som, pretože hnev u nás doma nebol pre deti povolený.
Potlačený hnev však nikdy nezmizne. Zostáva v človeku a mení sa na BEZMOCNOSŤ. A neskôr, keď už nad nami rodičia nemajú moc a už nepotrebujeme ich lásku a pozornosť, tak náš hnev chce byť prejavený. A prejavuje sa hlavne vo vzťahoch s našimi najbližšími v situáciách, v ktorých OŽÍVA NAŠE DETSTVO.
Toto je ten dôvod, prečo reagujete prchko a intenzívne, keď vaše dieťa prejavuje hnev a vzdor. Prebúdza sa vo vás malé dievčatko, či malý chlapček, ktorý cítil bezmocnosť, keď jeho hnev a vzdor nemohli byť prejavené. Ale už oproti vám nestojí ten veľký a silný otec, už nemusíte emócie dusiť a potláčať. A tak z vás idú okamžite von. Nekontrolovane. Ale to nepomáha, aj tak sa cítite ako vtedy, keď ste boli malí – bezmocní a nahnevaní. Tie pocity nechcete mať, sú spojené s neslobodou a hanbou. Nesprávne si myslíte, že vaše vzdorujúce deti sú ich príčinou, a tak kričíte ešte viac, pretože chcete, aby vaše dieťa okamžite ukončilo svoj vzdor a hnev. Niekde podvedome vnímate, že vaše dieťa je z toho už tiež frustrované, a to tiež nechcete.
A tak sa ponáhľate akoby dieťa odviesť od jeho frustrácie, ale v skutočnosti riešite tú svoju, dlhodobo nahromadenú.
Ako z toho von?
UVEDOMTE SI, že to sú VAŠE negatívne emócie, ktorých sa chcete zbaviť. Preto, lebo to kedysi dávno chceli vaši rodičia. Odmietali vaše emócie a cez ne aj vás, ale už to neplatí. Vy už ste veľkí a vaši rodičia vás už v tomto smere pravdepodobne vôbec neriešia. Už tu nie sú, aby vás odmietali, tak už to nemusíte robiť ani vy.
Predýchajte svoje emócie, ktoré vo vás vznikli. Vaše dieťa ich síce spustilo, ale nie je ich príčinou. Teraz už viete, prečo vznikli a viete, že sú oprávnené. SPOMEŇTE si na to, že emócie majú tú zázračnú vlastnosť, že prídu a samé odídu, keď ich necháte cez seba prejsť. Keď toto zvládnete, upokojí sa aj vaše dieťa. A aj jeho emócia bude môcť odznieť, pretože nebude nikto, kto by ju chcel odstrániť zo sveta (dieťa prirodzenie vie, že emócie ním len prechádzajú – teda iba dovtedy, kým tento proces rodičia nevedome neprekazia).
Keď sa upokojíte, nájdete v seba priestor na to, aby ste vnímali, čo sa deje. Čo chce vaše dieťa? Prečo vzdoruje? O čo tu ide? UZNAJTE mu jeho vzdor. Deje sa niečo, čo sa mu nepáči a chce to ináč. Jeho vzdor je pre neho oprávnený, tak ho tak berte aj vy.
Keď vaše vnímanie už nebude zaťažené hnevom, možno si uvedomíte, že to, o čo sa s dieťaťom hádate je „krtinec“, ktorý vôbec nemusíte riešiť a dieťaťu môžete DOPRIAŤ mať to „po jeho“.
A je tu ešte jedna vec, ktorú môžete urobiť. Ten váš konflikt pre vás môže byť príležitosť na to, aby ste vášmu dieťatku ukázali, ako sa správa DOSPELÝ a ZRELÝ človek. Pretože svätá pravda je, že vy ako rodič ste zodpovedný a máte obrovský formujúci vplyv na svoje dieťa. A dospelý rodič sa vie ospravedlniť, vie vysvetliť a vie svoju chybu napraviť. Ospravedlňte sa za to, že ste kričali. Vaše dieťa sa naučí, že je OSPRAVEDLNENIE je niečo, čo patrí do vzťahov.