Niekoľko rokov dozadu bežala pred Vianocami v jednom slovenskom rádiu relácia s podtitulom: Ak chcete, aby vaše deti poslúchali aspoň do Vianoc, napíšte nám a náš Ježiško to zariadi. Rodičia si objednali telefonát od Ježiška, ten v éteri zatelefonoval neposlušnému dieťaťu a získal od neho sľub, že bude poslúchať. Aspoň do Vianoc, pretože ináč mu pod stromček nič neprinesie.
Mám pocit, že táto relácia sa nestala pravidelnou predvianočnou atrakciou pre rodičov, ale som si istá, že veta Keď nebudeš poslúchať, Ježiško ti neprinesie žiadne darčeky, je pravidelne vyslovovaná každý rok v mnohých rodinách s menšími a možno aj väčšími deťmi.
A keďže detičky darčeky pod stromčekom chcú mať, na nejaký čas ste dosiahli svoje: vaše deti budú poslúchať alebo sa o to aspoň snažiť.
Ináč, zamysleli ste sa nad slovom POSLÚCHAŤ? Čo to vlastne znamená?
Pýtam sa na to často účastníkov workshopov Ako zvládať emócie svojich detí s láskou a akosi sa vždy zháčia, keď začnú hovoriť, pretože či chcú alebo nie, speje to vždy k tomu, čo sa píše v slovníku slovenského jazyka:
poslúchať rovná sa podriaďovať sa rozkazu niekoho, riadiť sa prianím niekoho.
A to už jasne hovorí o tom, že niekto je tu podriadený a niekto nadriadený. Alebo inými slovami, chýba tu rešpekt.
Keď k tomu ešte pridám otázku Ako sa cítite vy ako dospelí ľudia, keď od vás niekto vyžaduje poslúchanie?, prídu väčšinou dva typy odpovedí.
Jedna skupinka rodičov je s tým v pohode. To sú tí, ktorí plnia priania iných často ešte skôr, než ich vyslovia. Tí, ktorí sa v detstve naučili poslúchať. Takže pre nich nie je až také nepríjemné to, že by mali poslúchať. Hoci niekde v kútiku svojej duše cítia, toto celé je na úkor niečoho. A cítia, že niečo je v nich kvôli poslušnosti potlačené – možno spontaneita, radosť a asi aj sloboda a odvaha.
Ale sú aj takí rodičia, ktorým je to veľmi nepríjemné, nechcú už poslúchať, chcú sa sami rozhodovať o tom, čo, kedy, ako a či urobia.
Tak prečo teda chceme mať poslušné deti?
Pretože aj my sme museli poslúchať.
Či už z nás vyrástli dospelí, ktorí v sebe stále majú poslušné dievča alebo chlapca, alebo rebeli, ktorí sa vybrali cestou trvalého odporu, v detstve sme to väčšinou mali rovnaké. Naši rodičia chceli, aby sme boli poslušné deti. A ich rodičia chceli, aby oni boli poslušné deti. A tak dozadu už niekoľko generácií.
Mať poslušné deti je výhodné. Dáva nám to pocit harmónie a pocit, že sme dobrí rodičia. Lebo keď sú deti vzdorovité a nerobia to, čo od nich chceme, vnímame to ako zlyhanie. Či už v tom, že sme ich zle vychovali, alebo v tom, že v komunikácii s nimi sa nechávame často vtiahnuť do agresivity.
Keď máme poslušné deti, tak nemusíme zažívať ani pocit bezmocnosti, ktorý zažívame s deťmi, ktoré sú ich opakom. Táto bezmocnosť je ozvena nášho detstva, keď sme boli svojim rodičom podr(i)adení a nemohli sme sa im vymedziť.
Niekedy rodičia vravia, že nijako svoje deti „nelámali“, netlačili na ne a neboli ani prísni a ich deti sú napriek tomu poslušné. Akoby samé od seba.
Ono to nemusí byť vždy iba viditeľný tlak a prísnosť cez tresty. Na to, aby ste vytvorili poslušné dieťa stačí aj psychická manipulácia cez pocity viny a prílišnej zodpovednosti.
V každom prípade poslušné dieťa nie je prirodzený jav. Je to vždy už výsledok pokrivení, ktoré diali vo výchove. A jedným z pokrivení je aj veta Ak nebudeš poslúchať, nedostaneš darčeky. A všetky vety podobné tejto, pretože vytvárajú v dieťati VZOREC, že keď urobí to, čo od neho chcete, dostane za to odmenu.
Viete však, aké skryté posolstvo takýmito vetami vysielate k svojim deťom?
Že s nimi nie je niečo v poriadku. Že majú byť iné, než sú. Že také, aké sú, sa vám nepáčia. A že máte v rukách ODMENU, ktorú dostanú, keď sa zmenia.
Lenže s odmenami ide ruka v ruke aj korupcia. Veď ak niečo od niekoho chcete, ale musíte ho motivovať odmenou, tak mu vlastne hovoríte, že to, čo od neho chcete, nie je veru ktoviečo. Ale za tú odmenu sa im to oplatí.
Odmenou totiž môže byť nie len darček, ale aj dôležitejšie veci, ako láska, pozornosť, či prijatie. Všetko to, po čom deti túžia. Darčeky nebudú dôležité naveky, ale lásku, prijatie, či uznanie hľadáme celý život.
Ak však chceme, aby z našich detí vyrástli sebavedomí dospelí, ktorí nebudú manipulovateľní darčekmi, pozornosťou, prijatím, či uznaním a ktorí budú žiť zdravé a zrelé vzťahy plné empatie, je načase s touto manipuláciou prestať.
Ako? Tak, že namiesto akýchkoľvek podmienok im začneme dávať lásku, pozornosť aj uznanie vždy. Za to, že sú, nie za to, akí sú. A najmä vtedy, ak si myslíme, že si to zaslúžia najmenej, lebo „neposlúchajú“.
Ak je toto vaša téma, či už ste rodič, ktorý si uvedomuje svoje manipulácie, alebo ako dospelý, ktorý je poslušný a nejako to s tými odmenami nefunguje, a chcete to nejako zmeniť, objednajte sa na emočný koučing.
