Nerada nakupujem. Neviem prečo, ale je to tak. Keď mi obchod neskríži cestu, nevojdem doňho.
Samozrejme, niekedy nakupovať skrátka musím. Ako napríklad v stredu pred prvým novembrom. Mal prísť Samo domov na dušičkový víkend, skoro dva mesiace som ho nevidela, tak reku, zišlo by sa mu niečo dobré uvariť. Veď v tom ďalekom kraji sa stravuje kadejako, určite mu urobí radosť nejaké jeho obľúbené jedlo. Nech si užije DOMOV.
Nastala chvíľa premýšľania, ktorý obchodný reťazec poctím svojou návštevou. Najskôr som si myslela, že pôjdem do toho, ktorý mám najviac po ceste, ale napadlo mi, že si trošku z cesty vybočím a pôjdem do iného. Do takého, kde je aj obuv, že by som si pozrela nejaké jesenné topánky. Začínala som sa takmer tešiť, ako som to dobre vymyslela.
Z obuvi som asi po polhodinke odchádzala s novými topánkami, moje tešenie sa ešte zväčšilo. Dala som si ich do tašky, tašku do nákupného vozíka a hurá do supermarketu.
Ľudí sa tam motalo viac ako inokedy – bol totiž deň pred sviatkom, čo znamená zatvorené obchody. Všetci odbiehali od košíkov ku regálom a naspäť, veď to poznáte.
Po jednom takom odbehnutí sa vraciam k miestu, kde som nechala svoj vozík a namiesto neho tam bol nejaký úplne iný. S inými potravinami a hlavne BEZ MOJICH NOVÝCH TOPÁNOK.
No super, niekto mi omylom vzal košík a svoj tu nechal. Tak som začala behať po supermarkete smerom k pokladniam v nádeji, že dotyčného NEPOZORNÉHO nájdem. Personálu som sa pýtala, čo sa s tým dá robiť, či sa to dá nejako vyhlásiť, ale vraj nič, nech idem na informácie, tam mi možno nejako pomôžu.
Pani na informáciách povedala, že môže zavolať sbs-károvi, nech to pozrie na záznamoch z kamery. Zatelefonovala mu so slovami: „Tejto pani niekto ukradol košík s topánkami v oddelení s maslami. Pozrieš si to na kamere?“
Ja na to, že „Neukradol, iba si ho omylom asi zobral a nechal tam svoj.“
Dotyčný volal o pár minút naspäť s tým, že vozík, s ktorým som prišla do oddelenia masiel, neobsahoval žiadnu čiernu tašku s topánkami. Vraj som prišla presne s tým vozíkom, ktorý tam ostal osamelý stáť.
„Nieee, to určite nie, ja som tam prišla s košíkom, v ktorom bola čierna taška s topánkami.“
Tak pán povedal, že ešte sa popozerá. Ja som sa zatiaľ rozhodla, že idem teda znova nakupovať. A ako tak nakupujem, zbadám svoj košík. Aj s topánkami. Na mieste, kde som bola pred tým, než mi ho niekto vymenil. Hm, dotyčný sa asi vybral smerom naspäť, preto som ho nenašla, pomyslela som si.
No nič, hlavne že sa našiel a s ním aj moje nové topánky. Priznám sa, že čo sa týka košíka a topánok, takmer som nepochybovala, že sa nájde. Iné mi v hlave vŕtalo.
NAČO SA TOTO MUSELO STAŤ? Čo mi chcel vesmír týmto povedať? Načo som musela ísť do tohto vzdialenejšieho supermarketu a trčať tu vyše hodiny? A to nerátam nakupovanie topánok. Keby som išla do toho bližšieho, som vybavená za štyridsať minút.
Mala som sa zdržať kvôli niečomu, čo by sa mi ináč prihodilo na ceste? Ak neprídem na nič iné, tak vďaka aj za toto.
Mala to byť skúška, či viem veci prijať? No dobre, uznávam, párkrát som si povzdychla, že ach jaj, ale ak by som ten vozík nenašla, prežila by som to aj bez nových topánok. Stále som mala pocit, že toto tiež nebol zmysel.
Cestou v aute sa mi začalo vyjasňovať. Čo to hovoril ten SBS-kár? Že som k maslám prišla s košíkom, v ktorom neboli topánky? Kde som našla svoj košík? Pri pečive, kde som si robila chute na taký chrumkavý chlebík. A prečo som tento chlebík nemala vo svojom košíku a prečo si ho teraz neveziem domov? No lebo som ho asi vložila do iného košíka a ten svoj som JA NECHALA pri pečive, kde som ho aj potom našla.
Takže to ja som bola TÁ NEPOZORNÁ. Uf, dobrú polhodinu som buď nahlas, alebo len tak vo svojej hlave riešila niekoho, kto mne niečo urobil. Nehnevala som sa na neho, ale do kelu, mohol byť pozornejší a ušetriť mi tento prebehaný čas.
A teraz už konečne ten zmysel.
A v tomto prípade aj synchronicita.
Nedávno som čítala taký príbeh o slečne, ktorá si na letisku kúpila kekse a keď čakala na lietadlo a čítala knihu, pán sediaci vedľa nej si drzo bral z tých jej keksov. Nič mu nepovedala, len bola pobúrená jeho drzosťou. Keď potom sedela v lietadle, zistila, že jej kekse sú celé neotvorené v jej taške. Takže nie ten pán, ona bola tá drzá.
Keď som si ten príbeh prečítala, povedala som si, že nič také som nezažila a ani si nepamätám, že by mi niečo také spomínal nejaký klient.
Vesmír je úžasný. Nezažila si? Nech sa ti páči, zaži si.
Na chvíľu som sa stala tou pobúrenou slečnou, ktorá vidí iba jednu možnosť – TEN DRUHÝ je drzý. Ani chvíľu jej nenapadlo, že jej videnie sveta nemusí byť pravdivé. Že by to celé mohlo byť aj ináč.
Ďakujem za túto skúsenosť. Asi som potrebovala pripomenúť, že ak na prvý pohľad vyzerá, že MNE NIEKTO niečo UROBIL, môže to byť aj naopak. Keby som túto možnosť videla hneď, tak by som sa vybrala hľadať môj vozík opačným smerom. A čas by som si sama ušetrila.
ZODPOVEDNOSŤ sa to volá. Vždy si ju k sebe zavolajte, keď sa budete stavať do pozície MNE bolo ublížené. Neubližujem náhodou práve ja?
Zopár slov na záver
Všetko má svoj zmysel. Aj taká naoko nezmyselná hodinka v supermarkete, kedy hľadáte svoj nákupný vozík.
Prv, než vyslovíte o niekom nejaký negatívny úsudok, zamyslite sa nad tým, či ste zohľadnili všetky uhly pohľadu.
A prevezmite zodpovednosť za všetko, čo sa vám v živote deje. Ušetríte tak seba i tých druhých od negatívnych emócií.
Slečna v lietadle sa nemala ako ospravedlniť pánovi, ktorému zjedla polovicu keksov. Ja som sa tiež nemala ako ospravedlniť tomu, komu som zobrala vozík a ktorého som tak trochu podozrievala z úmyslu nechať si moje nové topánky. Tak aspoň v myšlienkach som sa mu ospravedlnila a požiadala ho o odpustenie. A samozrejme, odpustila som aj sebe, že som to zvládla tak, ako som to zvládla.
Chcete aj vy vidieť svet ináč, než len z pozície toho, komu sa veci dejú, príďte sa ku mne naštartovať.
