Dakedy v detstve, keď sa začne o slovo hlásiť naše ego a keď nám naši rodičia urobia z emócií strašiaka, s ktorým si nikto nevie rady. Ego sa vraj začne hlásiť o slovo vtedy, keď dieťa prvýkrát použije slovo JA (dovtedy o sebe hovorilo v tretej osobe) a strašiak z emócií vzniká tak, že rodičia odmietajú alebo zľahčujú emócie svojich detí (z jediného dôvodu – pretože oni sami nevedia, čo s tými emóciami).
A tak sa v dospelosti učíme opäť prijímať svoje emócie ako niečo, čo je v poriadku, čo môže rýchlo vzplanúť, ale aj rýchlo odoznieť. Učíme sa prestať v sebe živiť staré krivdy a odpúšťať tým, ktorí nám ich spôsobili, hoci oni nevedeli, že niečo také páchajú. Učíme sa uvoľňovať svoje emocionálne bolesti, aby sme mohli žiť TU A TERAZ.
A práve v tomto procese učenia si môžeme brať príklad aj z kačiek. Veď to, ako zamávajú svojimi krídlami a potom odplávali na druhú stranu, aby sa o chvíľu mohli opäť stretnúť nezaťažení posledným konfliktom, je úžasne inšpirujúce.
Ale to sa najskôr musíme naučiť PRESTAŤ V SEBE ŽIVIŤ POCITY HNEVU, ĽÚTOSTI A KRIVDY Z TOHO, ČO SA NÁM STALO V MINULOSTI, aby sme UVOĽNILI VŠETKU EMOCIONÁLNU BOLESŤ A MOHLI ŽIŤ NIČÍM NEZAŤAŽENÚ PRÍTOMNOSŤ.
A to si myslím, že je skvelá schopnosť, čo myslíte?
Ak je hromadenie starých krívd a ľútostí niečo, s čím sa sami potýkate a neviete si rady, emočný koučing vám môže byť nápomocný. Stačí sa objednať a dohodnúť si stretnutie.
S láskou a úctou,
Janka Mladá
PS: Nech sa páči, tu je doslovný opis príbehu o kačiciach z knihy Nová zem:
„Keby kačica mala ľudskú myseľ, asi by sa ešte dlho zapodievala súbojom, udržiavala by ho v sebe tým, že by si ho pretvorila na príbeh, ktorý by znel asi takto: „Nechce sa mi veriť, čo spravil. Priblížil sa ku mne celkom blízko. Asi si myslí, že mu patrí celý rybník. Vôbec neberie ohľady na môj súkromný priestor. Už mu nemôžem dôverovať. Pri najbližšej príležitosti ma určite niečím naštve. Som si istý, že už teraz niečo chystá. Ale ja to nebudem trpieť. Uštedrím mu takú príučku, že na to jakživ nezabudne!“ A takto dokola a dokola si myseľ vymýšľa svoje rozprávky, celé dni, ba mesiace a roky si ich premieľa. Telo celú situáciu potom vníma tak, že boj neskončil, a energia, ktorú neustále produkuje, aby mohlo reagovať na všetky tie myšlienky, je emócia, ktorá podnecuje ďalšie myšlienky. Takto vzniká emocionálne myslenie ega. Asi už vidíte, aký problematický život by musela kačica žiť, keby mala ľudskú myseľ. Lenže ľudia takto prežívajú väčšinu svojho života. Žiadnu situáciu či udalosť nevedia v sebe definitívne uzavrieť. Myseľ a jej „príbeh o tom, čo sa mi stalo“ ich udržujú v obehu.
Mohli by sme sa učiť od prírody, od každého kvetu a stromu, od každého zvieraťa, keby sme sa zastavili, pozerali sa a počúvali. Kačica vás učí, aby ste aj vy zamávali krídlami. V preklade: nechajte „odplávať svoj príbeh“ a vráťte sa na jediné miesto svojej sily – do prítomnosti.“
Nedávno som sa pri jazierku v pezinskom parku zapozerala na kačky. Plávali si len tak hore dole alebo ku brehu, keď sa tam zjavil nejaký nádejný kŕmič. A sem tam si nejaké dve vošli do peria. Bolo trochu kriku, ale súboj skončil veľmi rýchlo tak, že sa každá kačica pobrala svojim smerom. A neskôr boli aj tieto znepriatelené kačice opäť v húfe spolu s ostatnými. Akoby sa nechumelilo.
