Niet divu. Nemôže to byť ináč, keď už skĺznete do slučky posudzovania a výčitiek. Keď začnete používať scenárové slová typu Nikdy, Vždy, Všetci, Nikto a keď hovoríte o tom druhom – TY, TEBA, TEBE (hoci možno vyslovené vôbec nie sú). Kombinácie, ktoré z toho vznikajú, sa tomu druhému zabodávajú priamo do srdca.
(ty )Stále chodíš neskoro…
Nikdy mi s ničím nepomôžeš…
Ignoruješ ma…
Sklamal si ma….
Ak chcete spolu hovoriť a nie hádať sa, ak chcete byť vypočutý a ak chcete zostať v spojení s partnerom, vyhnite sa scenárovým slovám a slovíčku Ty vo všetkých pádoch.
Ono to totiž nikdy nie je to STÁLE, NIKDY a VŽDY.
Možno sa tak stalo včera a pred týždňom, ale určite sa nájde aj situácia, kedy sa tak nestalo. Nie je však vašou úlohou hľadať to. Vašou úlohou by malo byť hovoriť iba o tom, čo sa stalo teraz a použiť fakty. A nepoužiť slovíčko TY vo všeobecnej rovine.
Zdá sa vám to komplikované?
Je to možné, ale určite cítite rozdiel medzi:
„Ty nikdy nedodržíš, čo sľúbiš“ a „Dnes si prišiel neskôr o dve hodiny.. stalo sa niečo?“
Medzi: „Stále zabúdaš“ a „Zabudol si na naše výročie.“
V oboch prípadoch je to síce výčitka a výčitky si môžeme dovoliť iba vtedy, kedy sme mali obojstranne potvrdenú dohodu, ale v tom druhom prípade je v nej menej emócií, pretože tam nie sú scenárové slová. A menej emócií znamená menšia šanca na hádku.
Ale vráťme sa k úvodnej hádke. V ktorej vraj ONA nevyčítala a nepoužila scenárové slová.
Čo teda povedala?
„Nevyčítam ti, že si prišiel neskoro, asi ste sa dobre bavili. Ale mám pocit, že na mňa kašleš.“
Začalo to akože dobre – nevyčítam ti. Akože dobre preto, lebo už použitie slova vyčítať, hoci v zápore, evokuje, že tam tá výčitka predsa len niekde je.
A druhá časť? ALE mám pocit, že TY na mňa kašleš. Krásne posudzovanie a zovšeobecňovanie. Kde sú tu fakty? A prečo platí rovnica Prišiel si neskoro ROVNÁ SA Kašleš na mňa? A ak začnete síce zmierlivo, ale pridáte tam druhú časť vety začínajúcu spojkou ALE, je to akoby ste tú prvú zmierlivú časť znegovali.
Vyzeráš dobre, ale tie vlasy keby si dal ostrihať…
Cítite to? Vyzeráš dobre sa okamžite stratilo a ostala iba výčitka, že moje vlasy sú nanič.
Niet divu, že to opäť skončilo hádkou. ONA síce hovorila o svojom pocite, ale vzápätí HO obvinila z toho, že na ŇU kašle.
Takže toto ešte nebolo to pravé orechové, kedy môže nastať konštruktívny rozhovor bez toho, aby ste sa jeden druhému odcudzili. Čo tomu chýba?
Nechýba tomu nič, skôr je tam niečo navyše – opäť to, že vyčítate. Keď máte hovoriť o svojich pocitoch, má to byť iba o vašich pocitoch, prípadne nejakých faktoch.
Zrekapitulujme si to:
Ty nikdy nedodržíš slovo… Mám pocit, že na mňa kašleš … Cítim osamelá, keď neprídeš tak, ako si povedal…
Tá prvá možnosť je jasný útok, na ktorý príde buď obrana, alebo protiútok.
Tá druhá možnosť je útok schovaný za moje pocity. Odozva bude opäť iba obrana alebo útok.
Tá posledná možnosť už je takmer dokonalá – hovorím o svojich pocitoch (cítim sa osamelá) a faktoch (neprišiel si tak, ako si povedal). Táto veta dáva partnerovi priestor na to, aby sa zamyslel, či nerobí niečo, čo vášmu vzťahu škodí. Priestor na to, aby vás uistil, že váš pocit nie je namieste a že nabudúce sa posnaží urobiť to ináč.
A prečo tá posledná veta je iba takmer dokonalá a nemáte úplnú záruku, že po nej tiež nedôjde k hádke? Pretože je tam skrytá manipulácia: Za môj pocit osamelosti môžeš ty.
A tam niekde je pes zakopaný. Že sa väčšinou cítime tak alebo onak práve preto, že naši partneri alebo i hocijakí ľudia robia veci, ktoré sa nám nepáčia.
Ale to už je zase iná kapitola – kapitola o tom, ako nedávam iným moc nad svojimi pocitmi.
V každom prípade ak v partnerskej komunikácii, ktorú nechcete predčasne ukončiť hádkou a trieskaním dverí, budete hovoriť o faktoch a svojich pocitoch, máte obaja vyhraté. Máte šancu, že problém vyriešite a ostaneme v spojení. A večer si neľahnete do postele každý na svoj okraj otočení k sebe chrbtami, ale pekne spolu do stredu. A to sa spí oveľa lepšie, nemyslíte?
Ak cítite, že tu máte priestor na zlepšovanie sa a neviete, ako na to, príďte na sebe popracovať so mnou. Som tu pre vás.
S láskou a úctou,
Janka Mladá
„Zase sme sa pohádali. Ale ja už tomu fakt nerozumiem. Veď som mu nič nevyčítala. Presne ako sme sa bavili, že ak chcem, aby som bola naozaj vypočutá, mám hovoriť o sebe a o svojich pocitoch.“
