Komu? Svojim rodičom predsa. Mame a otcovi, tým, ktorí nám dali život.
Bez nich by tu nebol ani jeden jediný z nás.
Na stretnutiach s klientami smeruje jedna z mojich prvých otázok práve na ich vzťah s rodičmi. Ako odpovede často prichádzajú takéto neľútostné súdy:
Otec pre mňa neexistuje, bol to alkoholik a tyran… Hanbím sa za mamu, pretože sa s otcom rozviedla kvôli inému mužovi… Najradšej by som bola, keby sa otec odsťahoval na opačný koniec republiky… Alebo menej tvrdé súdy: Otec bol prísny, nič mi nedovolil… Naši ma bili, nikdy ma nechválili, nedávali mi lásku, nenaučili ma samostatnosti.. Stále ma kontrolovali, nedali mi dýchať a žiť… Som nechcené dieťa, otec chce syna, nikdy ma nemal rád…. Alebo rovno bez opýtania príde krátke zhodnotenie jedného alebo oboch rodičov s dodatkom: Ale ja sa na nich nehnevám, ja som im to už odpustil… Bolo by to krásne, keby to tak bolo. Keby sme všetci svojim rodičom odpustili. Ale mám skúsenosti, že práve tí, ktorí to najhlasnejšie kričia, to naozaj neurobili a niekde v ich vnútri stále tlie krivda voči nim. Aj ja som sa často pýtala samej seba, aký je vzťah k mojim rodičom. Najmä k otcovi, pretože on bol pre mňa ten menej ideálny. V dvanástich rokoch by som bola najradšej, keby sa naši rozviedli, pretože som mala pocit, že nás otec všetkých zničí svojou aroganciou, nadradenosťou a rozkazmi. V osemnástich som odišla z domu, pretože som si myslela, že ja som príčinou všetkých hádok medzi našimi. Moje emócie voči otcovi sa ťahali od nenávisti, hnevu, odporu, krivdy až sa pred pár rokmi, keď sa presťahoval do iného mesta, ocitli na neutrále. Zrazu som necítila k nemu nič. Prijala som všetko. To, že ma bil, že na mňa kričal, že mi nič nedovolil, že bol hnusný na mamu, na sestru. Nič som k nemu necítila a myslela som si, že to je super, Že som mu to hádam aj odpustila a mám pokoj. Ale to som si zle myslela. Na rôznych rodinných stretnutiach sme otca často spomínali. Hlavne v negatívnom zmysle. A často sa tie debaty skončili tým, že hnev na neho sa medzi nami dal krájať. A mne to raz došlo. My (a teda aj ja) ho ešte stále máme v žalúdku. Kdeže neutrál, kdeže odpustenie, stále je to niekde vo mne. A rozhodla som sa NAOZAJ to všetko prijať a NAOZAJ otcovi odpustiť. A byť mu VĎAČNÁ za život. Dnes je v niektorých krajinách sveta DEŇ ODPUSTENIA MAME A OTCOVI. Podľa mňa krásny deň. Krásna príležitosť na to, aby ste zavreli dvere za minulosťou a pustili frustrácie, ktoré vám spôsobili rodičia. Veď byť mamou a otcom je náročná úloha, nikto to našich rodičov neučil, každý si nesie to, čo ho naučili jeho rodičia a každá mama a každý otec robí najlepšie ako vie. Aj keď sa vám to tak nezdá. A to, že vo vašej výchove urobili chyby, je ľudské a hodné vášho prijatia a odpustenia. Pokúste sa pochopiť svojich rodičov, prijať ich a odpustiť im. Nemusíte to urobiť zoči voči, stačí, keď im odpustíte sami pre seba. Otvoríte si tým dvere do lepšej budúcnosti. Chce to ale vašu úprimnosť voči sebe. Priznanie si svojho hnevu, zášti a krivdy, ktoré voči nim prechovávate. Ak už vaši rodičia nežijú, odpustiť im môžete aj tak. Odpustenie je energia spojenia, ktorá prúdi medzi vami. A ako viete, že ste naozaj odpustili? Tak, že sa jednoducho zoberiete a navštívite mamu, či otca. Tak, že už nebudete podporovať ohováračky na rodinných stretnutiach. Tak, že už nebudete v sebe omieľať staré krivdy. A tak, že v sebe pocítite VĎAKU. Tati, ďakujem ti za to, že si mi dal život. Za to, že som aj vďaka tebe zodpovedná a svedomitá. Za to, že som sa aj vďaka tebe naučila postarať sa sama o seba už v osemnástich. A aj za to, že si ma naučil odpúšťať. A ak môžeš, odpusti aj ty mne. Ak aj vy cítite, že nemáte vzťah svojich rodičov na poriadku a zároveň viete, že nebude pre vás jednoduché odpustiť im, môžete sa o to pokúsiť spolu so mnou. Prešla som touto cestou a viem, aké to bolo oslobodzujúce, keď som naozaj odpustila. Naozaj som si otvorila dvere do minulosti, pretože krivda a hnev voči otcovi mi nielenže ovplyvňovali moje vzťahy s inými mužmi, ale aj sama voči sebe som sa nevedela uvoľniť. Môžete to tak mať aj vy. S radosťou vás na ceste odpustenia budem sprevádzať. S láskou a úctou, Jana Mladá
