Kamarát mi nedávno spomenul, ako jeho nový kolega každý deň vytiahol z tašky desiatu, rozbalil si ju a začal frfľať: Zase bageta maslom a džemom, neznášam bagety s maslom a džemom.
On sa najskôr nevypytoval, ale po nejakých dvoch týždňoch, keď už sa lepšie poznali, sa ho spýtal: Prečo nepovieš svojej žene, aby ti urobila niečo iné?
V domnení, že keď je ženatý, tak mu tak, ako aj jemu ženatému, robí desiatu manželka.
Ale kolega mu na to odpovedal: Nie, mne moja žena nerobí desiatu, to ja sám si ju robím.
Kamarát si skoro až po čele ťukal, že či tomu rozumiem, lebo on teda vôbec. Ja som mu povedala, že tomu rozumiem. Že toto je síce extrém, ale takto nejako si pripravujeme nielen svoje desiate a obedy, ale aj svoju budúcnosť. Niektorí vedome, iní ešte nevedome.
Varíme si svoje polievočky, hoci tušíme, ba možno aj vieme, že nám vôbec nebudú chutiť.
Keď si kamarát spomenul, ako on sám kedysi podobne fungoval vždy, keď zjedol mastné jedlo. Vedel, že mastné nemôže kvôli žlčníku, ale napriek tomu to jedol. A potom, keď mu bolo zle od bolesti, tak obviňoval jedlo. Tiež si vedome pripravoval svoju blízku budúcnosť. Nie jedlo, on sám. A hneď si prestal ťukať na čelo pri kolegových bagetách.
A keď si ešte spomenul, čím všetkým prispel k tomu, že sa jeho prvé manželstvo rozpadlo a veruže tušil, kam jeho kroky vedú, už ani nechcel v tejto téme pokračovať.
Čo zaseješ, to budeš žať.
Čo si navaríš, to si budeš musieť zjesť.
Už vieš, čo budeš mať zajtra na desiatu?
