Zbožňujem aha momenty mojich klientov. Mám veľkú radosť, keď si vypočujem, že zažili to, o čom sme sa spolu rozprávali. A keď cítim, ako sa ich radosť zo zmeny cezo mňa násobí.
Mária často vnímala, že s priateľom často komunikovali štýlom rýchlo sa na niečom pochytili a potom si dlho museli vysvetľovať, kto čo a ako myslel alebo nemyslel. A prirodzene bola z toho celkom unavená. Vo svojej snahe urobiť niečo s tým, ako komunikuje, práve opúšťala priestor Neviem, že neviem (komunikovať) a vchádzala do priestoru Viem, že neviem (komunikovať). Šípila, že sa dá komunikovať aj ináč, hoci ešte nevedela ako.
Taká ich bežná komunikácia vyzerala napríklad takto:
Priateľ: Nebolí ťa ten chrbát a krk z toho, že furt píšeš na pc?
Mária: Furt? Akože dva komenty sú furt? Bolelo ma to už od zobudenia, ako som ti aj písala.
Priateľ: O akých komentoch hovoríš?
Mária: Ty hovoríš o mojich komentoch na facebooku, nie?
Priateľ: Nie, hovorím o tom, že furt píšeš na pc, keďže robíš seminárku už asi tretí deň.
Mária: Aha, tak nabudúce napíš rovno, čo myslíš.
Priateľ: Nabudúce nenapíšem radšej nič.
Cítite tú energiu, ktorá sa vo výsledku premietla do urazeného mlčania?
Pokúsili sme sa to s Máriou trochu rozobrať. Pri prvej odpovedi si vôbec nedala čas, aby si uvedomila, aké sú fakty v priateľovej správe. Neboli tam žiadne – slovíčko furt je jedno z krásnych scenárových slov, ktoré u druhých navodia pocit, že sa na nich útočí. Presne tak sa Mária aj cítila, že sa na ňu útočí. A hoci nevedela presne, na čo jej priateľ útočí, sama si domyslela, že to asi budú jej ranné komentáre na facebooku. Vedela totiž, že on facebook veľmi nemusí a často jej vyčíta, že ona je tam na jeho vkus príliš aktívna. A navyše, sama so sebou bola nespokojná. Cítila, že ten čas, ktorý v ten deň venovala facebooku, mohla venovať seminárke (neboli to totiž iba dva komenty, ale aj niekoľkonásobné prebrúsenie všetkého možného, čo tam bolo).
Tak preto bola z jej strany obrana. Vymyslela si útok a začala sa brániť. Veď dva komenty nie sú veľa.
Priateľ mal v tomto prípade asi dobrú náladu, pretože mohol zareagovať naozaj útokom: Zase si bola na facebooku a komentovala? A že tam nie si často. Furt si tam. Ale našťastie použil fakty a vysvetlil, čo presne myslel. Mária bola nahnevaná, najmä na seba a preto sa zmohla iba na výčitku (nabudúce napíš rovno, čo myslíš).
Dnes vie, že chce, aby s priateľom a nie len s ním, komunikovala tak, aby sa nikto nenahneval a neurazil a aby zo vzájomnej komunikácie bolo cítiť najmä porozumenie.
Dnes, kedy už pomaly prechádza do štádia Viem, že viem, by komunikácia o boľavom chrbte prebiehala ináč:
Priateľ: Nebolí ťa ten chrbát a krk z toho, že furt píšeš na pc?
Mária: Ako to myslíš? Bolelo ma to od rána, ako som sa zobudila. Pc som dnes ešte ani nezapla.
Priateľ: Aha, ja som myslel, že keď stále píšeš tú seminárku…
Mária: Priznám sa, že dnes som sa tomu ešte nezačala venovať. Ale idem už na to. Ďakujem ti za to, že sa zaujímaš o môj chrbátik. Dnes si skúsim aj pocvičiť, možno ma to prestane bolieť.
Priateľ: Áno, budem rád, keď ťa to prestane bolieť. Nechám ti teraz pokoj na prácu, aj ja idem pracovať a vidíme sa večer.
Mária: Ďakujem, želám ti pekný deň.
Priateľ: Dík, aj tebe pekný deň. A ľúbim ťa.
Každé Ďakujem, Ľúbim ťa, Pekný deň a podobné slovíčka vás k sebe priblížia. Pocítite porozumenie a blízkosť a aj na tej seminárke sa vám bude pracovať s väčšou ľahkosťou. A o večernom stretnutí už ani nehovorím.
Cítite ten rozdiel?
Mária ten rozdiel vníma a cíti. Teší sa z každej komunikácie, ktorá končí vzájomným porozumením a blízkosťou. A vie aj to, že každá prežitá radosť a vďačnosť za to, že sa o porozumenie vedome postarala, jej prinesie stále viac a viac radosti takejto radostnej komunikácie.
Ak pocíti výčitku (či už od druhého prišla, alebo si ju iba sama domyslela), zamyslí sa nad sebou, či za ňou nie je aj kus pravdy. Dáva viac druhému za pravdu a menej používa slová ako NE-, Nie, Nechcem, Áno, ale, prípadne rady, čo má ten druhý urobiť. A keď mi o tom rozpráva, teším sa spolu s ňou. Radosť, o ktorú sa podelíte, sa znásobí.
Možno si poviete, že to ani nebola hádka. Možno nie, ale ak je výsledkom rozhovoru urazené ukončenie a potom vysvetľovanie a ani jeden nemá chuť to urobiť, tak asi tušíte, že toto nechcete vo vzťahu zažívať. A ak takýchto malých nedorozumení máte cez deň niekoľko, večer sa určite necítite nadšení a plní radosti. Výsledkom akejkoľvek komunikácie má byť radosť a porozumenie. Ak nie je, niečo je zle.
Ak ste sa v tom našli, hoci doteraz ste to tak vôbec nevnímali, tak ste pravdepodobne presunuli z priestoru Neviem, že neviem do priestoru Viem, že neviem. A to je celkom pokrok.
A ak sa chcete posunúť ďalej a začať s partnerom vedome komunikovať s väčším porozumením a prejsť do priestoru Viem, že viem, objednajte sa na vzťahovú mediáciu. Nemusíte prísť aj s partnerom, stačí ak vy prevezmete zodpovednosť za svoju časť komunikácie a urobíte nejaké zmeny. Ten druhý sa už potom väčšinou nechá stiahnuť.
