Žil raz jeden chudobný hospodár, ktorý mal iba jedného syna a jedného koňa. Jedného dňa mu kôň ušiel. Susedia i priatelia ho ľutovali slovami: Ach aké nešťastie, ach aká smola. Hospodár však iba jemne pokýval hlavou a povedal: Kto vie…
O pár dní sa kôň vrátil naspäť a nie sám. Priviedol i nádhernú divokú kobylu. Hospodár sa o nich staral a vychoval ďalšie kone. Susedia boli nadšení a hovorili mu: Ó, aké šťastie ťa postretlo. Hospodár však opäť iba pokyvkal hlavou a povedal: Kto vie…
Neskôr sa jeho syn snažil divokú kobylu skrotiť, tá ho zhodila a on si zlomil nohu. Nemohol otcovi pomáhať na poli, a tak susedia opäť bedákali: Také nešťastie… Hospodár sa zamyslel, pokýval hlavou a povedal: Nešťastie? Šťastie? Uvidíme.
V krátkom čase vypukla v krajine vojna a všetci zdraví muži museli ísť bojovať. Hospodárov syn však zostal doma. Susedia situáciu velebili: Sused, vy máte ale šťastie. Hospodár si však húdol svoje: Šťastie? Nešťastie? Kto vie?
A čo vy? Tiež všetko hneď ohodnotíte podľa toho, ako to na prvý pohľad vyzerá? Alebo ostávate otvorení a prijímate veci také, aké sú? Čiže neutrálne?
